Naučila som sa viac vystupovať zo seba (rozhovor)

Naučila som sa viac vystupovať zo seba (rozhovor)

Maťka Hudcovičová sa vrátila z Učeníckej školy YWAM Slovakia, kde strávila čas od septembra do januára. O tom, aké to to tam bolo, v čom ju to posunulo a aké sú jej najsilnejšie momenty z tohto času, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore. 

Maťka, mohla by si nám v krátkosti predstaviť, čo je DTS YWAM, kde si strávila polrok?

Discipleship Training School (DTS) je Učenícka škola, ktorú vedie tím YWAM Slovakia (Youth with a mission/Mladí s misiou ), no je to iba jedna z mnohých služieb, ktoré na Slovensku robia.
Učenícke školy prebiehajú v rôznych krajinách po celom svete, pričom každá z nich má iné zameranie. U nás to bola Intimita s Otcom a kráčanie v nadprirodzenom, čomu boli viac menej prispôsobené témy.
Ako vyplýva už zo samotného názvu, cieľom školy je formovať učeníkov. Na Slovensku je mnoho škôl zameraných na duchovnú formáciu, ale mňa osobne veľmi lákal aj misijný rozmer tejto školy. V praxi to vyzeralo tak, že najprv sme mali 3- mesačnú formáciu, čo bola prevažne teoretická časť (keď nepočítam lokálne misijné výjazdy do škôl, domovov dôchodcov, rómskych osád a pod.). Táto formácia však bola prípravou na 2-mesačný misijný výjazd, z ktorého sme prvé dva týždne strávili v Európe (Maďarsko, Rumunsko) a zvyšný čas v Indii, na viacerých miestach.
Ďalšou vecou, ktorá u mňa zavážila bolo to, že nešlo iba o školu, do ktorej ráno prídem a poobede odídem, ale o vytvorenie spoločenstva/ komunity, kde budeme spolu tráviť aj voľný čas a budovať tak tím. Netradičné na tom bolo aj to, že to bol nielen medzinárodný tím, ale zároveň ekumenický tím zložený z kresťanov z rôznych denominácií, nielen z katolíkov.

Ako vyzeral tvoj denný program?

Ako každá škola, aj my sme po príchode dostali rozvrh. No netreba si predstavovať rozvrh na aký sme zvyknutí na klasických školách. V našom rozvrhu sa okrem prednášok našiel aj priestor na modlitbu, či už osobnú alebo spoločnú a taktiež evanjelizačné výjazdy.
Takže ak by som to mala v krátkosti zhrnúť, každý deň sa začínal raňajkami o 7:30, následne sme mali čas na osobnú modlitbu, potom spoločnú modlitbu, kedy sme mali buď spoločné chvály alebo sme sa prihovárali za rôzne aktuálne aj dlhodobejšie veci a úmysly. Ešte do obeda sme mali 2 prednášky, dvakrát do týždňa vyučovanie aj poobede. Väčšinou nám chodili prednášať zahraniční hostia, ktorí s nami potom zostali niekoľko dní, čiže sme mali možnosť rozprávať sa s nimi aj mimo prednášok, čo bolo skvelé. Po vyučovaní sme mali malú skupinku, kde sme sa zdieľali a rozprávali o tom, čo sme dnes počuli. Bol to tiež priestor na vysvetlenie toho, čo nám nebolo celkom jasné alebo priestor na diskusiu v prípade, že máme iný názor.
Dôležitou súčasťou boli 1-on-1 (jeden na jedného) stretnutia, kedy sme sa raz do týždňa stretli so svojim lídrom (mentorom), aby sme zistili, čo sú momentálne oblasti, v ktorých sa posúvame alebo potrebujeme posunúť, určili si ako ďalej napredovať a následne sa za tie veci modlili. No a ku každodennému programu patrila aj praktická pomoc s chodom YWAM base (centra), čo bola vlastne niečo ako pomoc s „domácimi prácami“, či už to bola práca vonku, v kuchyni, vysávanie alebo umývanie kúpeľne atď. A samozrejme sme každý deň mali aj voľný čas, ktorý sme mohli tráviť ako sme chceli, či už na izbe alebo spoločne, väčšinou sme ale boli spolu vonku, najmä kým bolo teplo.

V čom vidíš, že ťa tento čas v Lučatíne najviac posunul?

V prvom rade bolo pre mňa úžasné vidieť ovocie, ktoré môže prinášať spolupráca kresťanov. Naozaj som sa utvrdila v tom, že hľadať to, čo nás spája namiesto toho, čo nás rozdeľuje je kľúčové pre to, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Nehovorím teraz o tom, že sa musíme vo všetkom zhodnúť, skôr o tom, že neustále súperenie a odsudzovanie nikomu nepomôže.
Ale je to aj mnoho praktických a osobných vecí. Myslím, že som sa naučila oveľa viac vystupovať zo seba, nehanbiť sa za vieru a tiež mám pocit že som Pána Boha spoznala úplne novým spôsobom. Nielen kvôli vyučovaniam, ktoré mi pomohli v budovaní ešte hlbšieho vzťahu s Bohom, ale najmä kvôli misiám, cez tých najbiednejších. Až tam som si uvedomila ako často sa sťažujeme na to, čo všetko nám chýba, a pritom toľko vecí, ktoré sú pre nás úplnou samozrejmosťou, môže pre niekoho byť nedosiahnuteľným luxusom.
No a v neposlednom rade je to samozrejme komunikácia v anglickom jazyku 😀

Súčasťou vašej služby bol aj misijný výjazd po Európe a Indii. Ako to celé vyzeralo? Čo ste robili celý ten čas?

V Európe išlo predovšetkým o službu YWAM tímom, čiže ľuďom, ktorý naplno slúžia tam, kde je to potrebné. Veľakrát sa stáva, že títo ľudia stále iba dávajú a sami nemajú čas načerpať. Našou úlohou preto bolo slúžiť im modlitbou. Bol to tiež čas kedy sme sa mohli zapojiť do ich rozbehnutých služieb na daných miestach. 
V Indii boli služby rôzne, ale do veľkej miery to záležalo od toho, kde sme sa nachádzali. Boli miesta, kde sme oficiálne nemohli vystupovať ako misionári, a preto aj veci, ktoré sme robili, sme museli robiť „v tajnosti“. Neboli to však úplne misie na aké sme zvyknutí. Najčastejšie sme chodili po domoch, kde sme sa modlili za ľudí, aj za chorých, hovorili sme im a svedčili o Bohu. Potom sme chodievali do sirotincov, domovov pre starých a postihnutých ľudí, kde sme sa im venovali a vždy sme mali pripravený aj nejaký evanjelizačný program. Často sme chodili do slumov, robili sme aj evanjelizácie na ulici, čo boli väčšinou hromadnejšie akcie. Pripravovali sme potravinové balíčky a rozdávali ich bezdomovcom na uliciach. Taktiež sme slúžili vo viacerých cirkevných zboroch aj katolíckych spoločenstvách, kde sme najčastejšie mali slovo a svedectvá alebo viedli rôzne semináre. Dalo by sa povedať, že čokoľvek sme robili, spočívalo to v ohlasovaní evanjelia, hovorení svedectiev a modlení sa za ľudí a s ľuďmi.    

Čo bolo pre teba najsilnejšou skúsenosťou z evanjelizácie v Indii?

Bolo viacero momentov, ktoré sa mi vryli hlboko do srdca. Najsilnejšie momenty boli zrejme dni, kedy sme boli v slumoch. Keď som sa rozhodla ísť na misie, mala som v sebe túžbu priniesť kresťanstvo všade, kde pôjdeme, aby každý mohol poznať Ježiša. Myslela som si, že tento čas bude náročný v tom, že budeme stále iba slúžiť, stále dávať, že budeme tými, ktorí budú učiť ľudí. No mám pocit, že som dostala oveľa viac ako dala. Keď som videla ako napriek hrozným podmienkam, v ktorých ľudia žijú, dokážu byť vďační a šťastní, donútilo ma to prehodnotiť svoje doterajšie zameranie. Iste, že to nebolo pre mňa ľahké hneď od začiatku, nehľadieť na všetku špinu a zabudnúť na všetky zdravotné riziká, ale vedela som, že Boh je s nami. Po pár dňoch som si uvedomila, že to, čo je oveľa silnejšie ako všetky obavy, je láska k týmto ľuďom. Pochopila som, ako veľmi ich Pán Boh miluje a že rovnako aj mňa pozýva k takejto láske bez hraníc. A môžem povedať, že tie úsmevy na tvárach ľudí naozaj stáli za to J    

Myslíš si, že je dôležité, aby ľudia v našich spoločenstvách mali nejakú podobnú formáciu (mimo spoločenstva) ?

Myslím si, že je to viac ako dôležité. Chodiť do spoločenstva a mať spoločnú formáciu je nevyhnutné, aby spoločenstvo mohlo ísť rovnakým smerom, ale iba to nestačí. Tým by sme nepriamo naznačovali, že nikoho nepotrebujeme. Ale sú mnohé spoločenstvá, mnohí kresťania, ktorí sú vo vzťahu s Bohom ďalej ako my, a preto nemusíme nanovo svojpomocne objavovať veci, v ktorých už niekto iný dávno kráča. Môžeme si jednoducho pomáhať tým, že si budeme tieto princípy odovzdávať a prinášať ich do našich životov a do našich spoločenstiev. Netvrdím, že to hneď musí byť škola, na akej som bola ja, pretože nie každý si môže dovoliť odísť a nechať všetko tak, najmä ak má prácu alebo rodinu. Avšak v dnešnej dobe existuje toľko možností, animátorských škôl, víkendoviek, seminárov a podobne, že si stačí iba vybrať formu, ktorá mi vyhovuje a ktorá je pre mňa zvládnuteľná. Otázkou ale je, čo pre mňa znamená spoločenstvo.  Pretože je rozdiel, či je spoločenstvo pre mňa miestom, zázemím, ktoré mi pomáha rásť alebo vidím spoločenstvo ako miesto, ktoré mi má zabezpečiť rast.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

To je ťažká otázka. Pár rokov dozadu som určite neplánovala ísť na misie a stalo sa. A teraz dúfam, že ešte budem mať niekedy príležitosť ísť znovu na misie. Už akým spôsobom a kedy, to uvidím. Verím, že Pán Boh vie, čo robí a najlepšie vie, kedy je ten správny čas.
Keďže som musela kvôli misiám prerušiť štúdium a nedalo sa inak ako na rok, plánujem sa teraz naplno venovať službe v spoločenstve. Popritom vykonávam absolventskú prax, čo sa tiež dá v podstate prepojiť so službou, takže je to také pokračovanie v osobnostnom rozvoji a zároveň učení sa ako odovzdávať ďalej to, čo som sa počas tohto polroka naučila. V septembri by som potom mala znovu nastúpiť do školy a dokončiť štúdium.

Čo vidíš, keď sa pozrieš na naše mesto? 🙂

Priznám sa, že nie je vždy ľahké vidieť ho z Božej perspektívy. Povzniesť sa nad všetky negatíva, ktoré vidíme, hlavne keď prichádzame priamo do kontaktu s oblasťami, ktoré dlhodobo nefungujú alebo s ľuďmi, ktorí sú podľa nás nenapraviteľní. Niekedy je ale dobré opýtať sa sám seba, čo som urobil preto, aby to bolo inak? Koľko sa modlím za vedenie mesta, poslancov, úradníkov, zdravotníctvo a školstvo? Títo ľudia, ľudia žijúci v Trnave, potrebujú počuť o Ježišovi, potrebujú nádej, ktorú nikde inde nemôžu nájsť. A preto je rad na nás. Verím tomu, že je možné, aby sa to o čom snívame spolu s Bohom, stalo realitou. Avšak uvedomujem si, že na to, aby sa Trnava mohla skutočne stať Kráľovským mestom je potrebné, aby sme my kresťania boli ochotní za to bojovať. Nie iba navonok, ale v prvom rade v skrytosti, v modlitbách. Túto túžbu máme aj v našom spoločenstve, preto je našou hlavnou víziou priniesť Kráľovstvo do mesta.  A hoci sa veci hýbu pomaly, ja naozaj vidím mesto, v ktorom má Boh zaľúbenie a s ktorým má svoj plán. Mesto, ktoré sa raz stane mestom nádeje, kde všetci ľudia budú môcť spoznať Kráľa kráľov.