Boh sa postará!

Boh sa postará!

Sme Božie deti, hoci sa často tak nesprávame. Nedokážeme byť stále verní, ale Boh áno. Koľkokrát ste počuli  vetu Boh sa postará? Má toľko odtieňov. Možno je to pre Teba suchá veta, ktorú si počul, možno si povieš, že to o mne neplatí alebo ja tomu neverím v tejto oblasti, možno tomu neveríš vôbec. Neviem. Neviem ani, čím žiješ a s čím bojuješ, ale túžim Ti ponúknuť môj pohľad na Božiu starostlivosť, ako ju vidieť vo svojom živote, ako byť vďačný a správne pokorní, keď ju vidíme.
 
Častokrát sme to my sami, ktorí sa bránime tomu, aby sme Jeho starostlivosť videli v našom živote. Čím? Našou neverou, našimi predstavami, našou netrpezlivosťou a našou hranou pokorou. 
Ja tomu, že Boh sa stará verím. Veríš tomu aj ty, bez toho, že to vôbec vidíš, alebo že to vidíš tak, ako si to ty predstavuješ? Je veľmi podstatné tomuto výroku veriť, ak to chceme konkrétne v živote vidieť, pretože On určite chce, aby sme jeho starostlivosť videli. A viera dokáže aj vrchy prenášať. 🙂 A ak máš problém tomu uveriť a túžiš, povedz mu to. On Ti chce aj s týmto pomôcť. Hovor s ním o všetkom a vždy.
 
Ďalšou bariérou sú naše predstavy. Máš konkrétnu predstavu ako sa má Boh v určitej oblasti o teba postarať alebo mu natoľko dôveruješ, že mu nechávaš voľný priestor v jeho konaní? Častokrát sa modlíme ,,buď tvoja vôľa…“ Mt 6,10 a máme svoje predstavy, ako by to Boh mohol zariadiť. Je to ľudské, Boh nás aj s tým miluje, ale bránime sa tým, vidieť Božie pôsobenie v našom živote. Boh je kreatívny Boh, preto On si často nevyberie spôsob a čas ako my.
 
Čas… Je to ťažká veličina, dalo by sa o nej veľa rozprávať. Ale poviem len jedno. Jednoducho, ,,všetko má svoj čas…“ Kaz 3,1. Dokonca predtým ako nám Otec dá niečo dobré a zároveň veľké chce to niekedy veľa času. Môžem Ťa však uistiť o tom, že nech je naše obdobie akékoľvek, nikdy nebude , nad naše sily…, ale Otec dá nám silu vytrvať, lebo je na našej strane.
 
A čo ak príde čas, že Boh ukáže svoju vernosť alebo nás jednoducho požehnáva? Prvá vec je, že často si to ani nevšimneme, pretože niekedy to môžu byť malé veci. Aby sme aj malé veci videli ako veľké, je vďačnosť na správnom mieste. Náš Boh sa stará každý deň, otvor oči a pozri, že to, čo pre Teba dnes urobil je veľkolepé, jedinečné, hoci je to možno len milý úsmev alebo to, že si sa zobudil. Inokedy, ak je to veľká vec zase žasneme nad tým, že to tak super Boh vymyslel. Predstav si, že Ti zrazu niekto povie, že to, čo Ti Boh dal je pre Tvoju vernosť, vytrvalosť, modlitby. My chceme byť často pokorní a povieme Bohu alebo druhým: ,,Ó, ale nie, veď ja som nehodný.“ 
 
Alebo vráťme sa k Jeho starostlivosti. Ak nám niekto povie: ,,Pros Boha, aby sa postaral“ a my znova odpovieme rovnako v pocite nehodnosti. Áno, Boh chce našu pokoru, dokonca vo vzťahu s ním sa ani in cítiť nedá, ale nie je to takáto pokora. Alebo máš možno pocit, že Boha vec, ktorú riešiš nezaujíma, pretože je triviálna? Nie je to tak.
Boh sa túži starať a ak niečo dá, tak to robí pre zopár vecí. Pretože je dobrý, ktorý dáva dobré dary svojim deťom (porov. Mt 7,11) . Pretože chce, aby nám bolo pri ňom dobre. Pretože nás miluje. Pretože plní svoje prisľubenia.
 
Máme teda hrať, tváriť sa, že sme nehodní, ak Boh dáva dobré veci? Nie. Aký je teda správny postoj, ak Boh dáva dobré veci? Prijať ich. Prípadne sa modliť: Bože, ďakujem za silu v ťažkom čase, ktorú si mi dal a za to, že si mi dal silu vytrvať. A že za túto našu (tvoju a Božiu) vytrvalosť dávaš dobrý čas, pretože plníš svoje prisľúbenia. Veď Boh povedal ,,proste a dostanete…“ Mt 7,7  a keď dáva, tak je potrebné to prijať, lebo Jeho láska je už veľmi odmietaná. A On nám túži dávať a on túži starať sa o nás. Pretože je dobrý Otec; toto je jednoducho On.
 
Ak si došiel až nakoniec, tak mám pre Teba ešte pár slov. Nemala som v úmysle Ťa svojimi slovami zdeptať a vyčítať Ti, aký nie si. Chcela som sa podeliť s radosťou a svetlom. Nech si požehnaný a cíť sa Bohom milovaný! Nech vidíš, ako sa nadpriodzene stará a koná zázraky deň čo deň! To ti žehnám.

KIKA


 
Som manžel a otec. Potrebujem ja a moja rodina spoločenstvo?

Som manžel a otec. Potrebujem ja a moja rodina spoločenstvo?

Aj ty sa snažíš sa byť dobrým mužom, verným manželom pre svoju ženu a láskavým otcom pre svoje deti? Aj ty máš v hlave to nastavenie, že chceš svoje deti vychovávať k dobrému kresťanskému životu, aby boli raz dobrými ľuďmi?

Chcem sa s vami podeliť o pár dôvodov, prečo som sa rozhodol, že pre našu rodinu (aktuálne manželku a štvormesačnú dcéru) bude spoločenstvo niečím dôležitým. Nepíšem to preto, lebo by sa mi nechcelo opúšťať veci, ktorými som žil pred svadbou, píšem to ako – a čoraz viac si to uvedomujem – kľúčovú časť toho, čo pre mňa znamená byť dobrým manželom a otcom.

  1. Nie som všetkým

Nech už je to akokoľvek pokorujúce, nedokážem naplniť všetky potreby mojej manželky a dcéry. Nie som ten, ktorý všetko vie, všetko má v rukách a má všetko dokonale pod kontrolou.
Spoločenstvo mi pomáha udržať smerovanie svojho (nášho) života a pohľad upriamený na Ježiša, ktorý je tým Všetkým. On môže dať mojej rodine všetko!
Z čisto ľudského pohľadu, aj keď žijeme v manželstve, potrebujeme sa rozprávať s inými ľuďmi. Potrebujeme počuť názor iných – a to nielen na nové oblečenie či elektroniku, ale aj na skutočne dôležité témy, týkajúce sa neraz tiež nás samých.

 

  1. Feedback na otcovstvo

Neviem ako vy, ale ja mám túžbu byť stále lepším otcom. Potrebujem sa zlepšovať. O niektorých priestoroch na zmenu viem, no niektoré mi musia ukázať ľudia v mojom okolí.
Keďže do spoločenstva chodíme aj s našou dcérou, ľudia vidia naše „rodičovstvo“. Je veľmi dobré dostať pozitívnu spätnú väzbu, o tom ako naše správanie niekoho povzbudilo, ale je rovnako obohacujúce dostať akýsi postreh, ktorý nám môže pomôcť zlepšiť sa. Veľmi si vážim, že spoločenstvo je miesto, kde mi to ľudia povedia s láskou a starostlivosťou a nie ako pohoršenie či výčitku.

 

  1. Nové impulzy

Ak hľadáte Pána Boha celým srdcom, viete, že nové inšpirujúce svedectvá, príbehy či myšlienky sú neskutočne osviežujúce a posúvajú vás vpred. Nechcem, aby tomu bolo inak aj v mojej rodine. Chcem, aby sme neustále počúvali o tom, čo Boh robí v našom okolí, aké zázraky sa dejú a čo zažívajú ďalší bratia a sestry vo svojom živote. Narastá tak naša viera! Som presvedčený, že keď bude naša dcéra väčšia a bude počúvať a prijímať viac podobné veci, jej viera bude naozaj neochvejná!

 

  1. Duchovné líderstvo rodiny

Spoločenstvo mi jednoznačne pomáha napredovať vo vzťahu s Bohom. Učím sa Ho viac počúvať a spolu s bratmi a sestrami rozlišovať, čo odo mňa Pán Boh v tomto čase chce. Objavujem tu stále viac čo znamená život v autorite Božieho syna a čo to znamená byť duchovným lídrom pre svoju rodinu. Keď si spomeniete na starozákonných veľkých mužov, ktorí boli na čele rodiny, jednou z ich charakteristických vlastností bolo to, že sa rozprávali s Bohom a nasledovali Jeho volanie. Chcem to! Chcem sa naučiť byť blízko Bohu a prinášať svojej manželke a deťom zjavenie z neba.

 

  1. Otvorenosť namiesto izolácie

Nedávno som sa zamýšľal nad tým, ako to naša malá dcérka vníma, keď chodievame na spoločenstvo, keď to vlastne ani veľmi (zatiaľ) nevníma. (😊) Stojí za to byť tam s ňou, aj keď to neraz vyžaduje viacero sprievodných javov? (ak ste rodičia, chápete to 😉)
Verím tomu, že aj tie najmenšie deti vnímajú veľmi veľa. Vnímajú, či sú v spoločnosti druhých ľudí alebo či sú len s rodičmi. Verím tomu, že už teraz učím moju dcéru postoju otvorenosti, láske k druhým ľuďom a schopnosti byť tu pre druhých. Takže áno! Stojí to za to! Keď bude väčšia a keď bude priateľská, ochotná sa podeliť s druhými, pohostinná, bude to výsledok výchovy k otvorenému srdcu k druhým ľuďom (aspoň tomu verím).

 

  1. Potrebujú nás

Iste poznáte tú časť evanjelia, kde sa hovorí tom, že kto prijíma dieťa v Ježišovom mene, prijíma Jeho samého. Viete čo? Ja tomu naozaj verím. Verím, že keď nám Boh dal dieťa, dal nám špeciálnym spôsobom aj prítomnosť seba samého v našej rodine.
Môžem si to nechať len pre seba? Ježiš nás pozýva deliť sa s požehnaním, ktoré dostávame. Myslím si, že ostatní ľudia v spoločenstve nás potrebujú. Potrebujú milosť, ktorá prichádza s našou rodinou, potrebujú naše modlitby, naše svedectvá či možno len náš čas na rozhovory.

 

Je to len pár postrehov, ale je to to, čo si aktuálne uvedomujem a začo som Bohu vďačný, že ma naučil. Ale ešte jedna dôležitá vec. Ak sa rozhodneš, že spoločenstvo bude súčasťou života aj tvojej rodiny, rozhodni sa naplno a definitívne. Nie tak, že jeden týždeň áno, druhý týždeň (keď sa vyskytne nejaká komplikácia) už nie. Tvoja manželka, tvoje deti potrebujú otca, ktorý bude rozhodnutý a nedá si len tak vziať hodnotu spoločenstva. Vernosť je v tomto prípade veľmi kľúčová! Pamätaj, že tvoj postoj vernosti je charakteristikou slova vernosť pre tvoje deti.

Neviem, ako sa teraz cítiš – či to pre teba vyzerá v pohode alebo odstrašujúco… Jedno viem – dá sa to. My to žijeme už niekoľko mesiacov a prináša to požehnanie do našich životov, do nášho vzťahu i celej rodiny. Občas nás to stojí menší neporiadok doma, nejaké to zapretie, obetu či nepohodlie, ale stojí to za to! Stojí to za to mať spoločenstvo!


MICHAL


 

Naučila som sa viac vystupovať zo seba (rozhovor)

Naučila som sa viac vystupovať zo seba (rozhovor)

Maťka Hudcovičová sa vrátila z Učeníckej školy YWAM Slovakia, kde strávila čas od septembra do januára. O tom, aké to to tam bolo, v čom ju to posunulo a aké sú jej najsilnejšie momenty z tohto času, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore. 

Maťka, mohla by si nám v krátkosti predstaviť, čo je DTS YWAM, kde si strávila polrok?

Discipleship Training School (DTS) je Učenícka škola, ktorú vedie tím YWAM Slovakia (Youth with a mission/Mladí s misiou ), no je to iba jedna z mnohých služieb, ktoré na Slovensku robia.
Učenícke školy prebiehajú v rôznych krajinách po celom svete, pričom každá z nich má iné zameranie. U nás to bola Intimita s Otcom a kráčanie v nadprirodzenom, čomu boli viac menej prispôsobené témy.
Ako vyplýva už zo samotného názvu, cieľom školy je formovať učeníkov. Na Slovensku je mnoho škôl zameraných na duchovnú formáciu, ale mňa osobne veľmi lákal aj misijný rozmer tejto školy. V praxi to vyzeralo tak, že najprv sme mali 3- mesačnú formáciu, čo bola prevažne teoretická časť (keď nepočítam lokálne misijné výjazdy do škôl, domovov dôchodcov, rómskych osád a pod.). Táto formácia však bola prípravou na 2-mesačný misijný výjazd, z ktorého sme prvé dva týždne strávili v Európe (Maďarsko, Rumunsko) a zvyšný čas v Indii, na viacerých miestach.
Ďalšou vecou, ktorá u mňa zavážila bolo to, že nešlo iba o školu, do ktorej ráno prídem a poobede odídem, ale o vytvorenie spoločenstva/ komunity, kde budeme spolu tráviť aj voľný čas a budovať tak tím. Netradičné na tom bolo aj to, že to bol nielen medzinárodný tím, ale zároveň ekumenický tím zložený z kresťanov z rôznych denominácií, nielen z katolíkov.

Ako vyzeral tvoj denný program?

Ako každá škola, aj my sme po príchode dostali rozvrh. No netreba si predstavovať rozvrh na aký sme zvyknutí na klasických školách. V našom rozvrhu sa okrem prednášok našiel aj priestor na modlitbu, či už osobnú alebo spoločnú a taktiež evanjelizačné výjazdy.
Takže ak by som to mala v krátkosti zhrnúť, každý deň sa začínal raňajkami o 7:30, následne sme mali čas na osobnú modlitbu, potom spoločnú modlitbu, kedy sme mali buď spoločné chvály alebo sme sa prihovárali za rôzne aktuálne aj dlhodobejšie veci a úmysly. Ešte do obeda sme mali 2 prednášky, dvakrát do týždňa vyučovanie aj poobede. Väčšinou nám chodili prednášať zahraniční hostia, ktorí s nami potom zostali niekoľko dní, čiže sme mali možnosť rozprávať sa s nimi aj mimo prednášok, čo bolo skvelé. Po vyučovaní sme mali malú skupinku, kde sme sa zdieľali a rozprávali o tom, čo sme dnes počuli. Bol to tiež priestor na vysvetlenie toho, čo nám nebolo celkom jasné alebo priestor na diskusiu v prípade, že máme iný názor.
Dôležitou súčasťou boli 1-on-1 (jeden na jedného) stretnutia, kedy sme sa raz do týždňa stretli so svojim lídrom (mentorom), aby sme zistili, čo sú momentálne oblasti, v ktorých sa posúvame alebo potrebujeme posunúť, určili si ako ďalej napredovať a následne sa za tie veci modlili. No a ku každodennému programu patrila aj praktická pomoc s chodom YWAM base (centra), čo bola vlastne niečo ako pomoc s „domácimi prácami“, či už to bola práca vonku, v kuchyni, vysávanie alebo umývanie kúpeľne atď. A samozrejme sme každý deň mali aj voľný čas, ktorý sme mohli tráviť ako sme chceli, či už na izbe alebo spoločne, väčšinou sme ale boli spolu vonku, najmä kým bolo teplo.

V čom vidíš, že ťa tento čas v Lučatíne najviac posunul?

V prvom rade bolo pre mňa úžasné vidieť ovocie, ktoré môže prinášať spolupráca kresťanov. Naozaj som sa utvrdila v tom, že hľadať to, čo nás spája namiesto toho, čo nás rozdeľuje je kľúčové pre to, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Nehovorím teraz o tom, že sa musíme vo všetkom zhodnúť, skôr o tom, že neustále súperenie a odsudzovanie nikomu nepomôže.
Ale je to aj mnoho praktických a osobných vecí. Myslím, že som sa naučila oveľa viac vystupovať zo seba, nehanbiť sa za vieru a tiež mám pocit že som Pána Boha spoznala úplne novým spôsobom. Nielen kvôli vyučovaniam, ktoré mi pomohli v budovaní ešte hlbšieho vzťahu s Bohom, ale najmä kvôli misiám, cez tých najbiednejších. Až tam som si uvedomila ako často sa sťažujeme na to, čo všetko nám chýba, a pritom toľko vecí, ktoré sú pre nás úplnou samozrejmosťou, môže pre niekoho byť nedosiahnuteľným luxusom.
No a v neposlednom rade je to samozrejme komunikácia v anglickom jazyku 😀

Súčasťou vašej služby bol aj misijný výjazd po Európe a Indii. Ako to celé vyzeralo? Čo ste robili celý ten čas?

V Európe išlo predovšetkým o službu YWAM tímom, čiže ľuďom, ktorý naplno slúžia tam, kde je to potrebné. Veľakrát sa stáva, že títo ľudia stále iba dávajú a sami nemajú čas načerpať. Našou úlohou preto bolo slúžiť im modlitbou. Bol to tiež čas kedy sme sa mohli zapojiť do ich rozbehnutých služieb na daných miestach. 
V Indii boli služby rôzne, ale do veľkej miery to záležalo od toho, kde sme sa nachádzali. Boli miesta, kde sme oficiálne nemohli vystupovať ako misionári, a preto aj veci, ktoré sme robili, sme museli robiť „v tajnosti“. Neboli to však úplne misie na aké sme zvyknutí. Najčastejšie sme chodili po domoch, kde sme sa modlili za ľudí, aj za chorých, hovorili sme im a svedčili o Bohu. Potom sme chodievali do sirotincov, domovov pre starých a postihnutých ľudí, kde sme sa im venovali a vždy sme mali pripravený aj nejaký evanjelizačný program. Často sme chodili do slumov, robili sme aj evanjelizácie na ulici, čo boli väčšinou hromadnejšie akcie. Pripravovali sme potravinové balíčky a rozdávali ich bezdomovcom na uliciach. Taktiež sme slúžili vo viacerých cirkevných zboroch aj katolíckych spoločenstvách, kde sme najčastejšie mali slovo a svedectvá alebo viedli rôzne semináre. Dalo by sa povedať, že čokoľvek sme robili, spočívalo to v ohlasovaní evanjelia, hovorení svedectiev a modlení sa za ľudí a s ľuďmi.    

Čo bolo pre teba najsilnejšou skúsenosťou z evanjelizácie v Indii?

Bolo viacero momentov, ktoré sa mi vryli hlboko do srdca. Najsilnejšie momenty boli zrejme dni, kedy sme boli v slumoch. Keď som sa rozhodla ísť na misie, mala som v sebe túžbu priniesť kresťanstvo všade, kde pôjdeme, aby každý mohol poznať Ježiša. Myslela som si, že tento čas bude náročný v tom, že budeme stále iba slúžiť, stále dávať, že budeme tými, ktorí budú učiť ľudí. No mám pocit, že som dostala oveľa viac ako dala. Keď som videla ako napriek hrozným podmienkam, v ktorých ľudia žijú, dokážu byť vďační a šťastní, donútilo ma to prehodnotiť svoje doterajšie zameranie. Iste, že to nebolo pre mňa ľahké hneď od začiatku, nehľadieť na všetku špinu a zabudnúť na všetky zdravotné riziká, ale vedela som, že Boh je s nami. Po pár dňoch som si uvedomila, že to, čo je oveľa silnejšie ako všetky obavy, je láska k týmto ľuďom. Pochopila som, ako veľmi ich Pán Boh miluje a že rovnako aj mňa pozýva k takejto láske bez hraníc. A môžem povedať, že tie úsmevy na tvárach ľudí naozaj stáli za to J    

Myslíš si, že je dôležité, aby ľudia v našich spoločenstvách mali nejakú podobnú formáciu (mimo spoločenstva) ?

Myslím si, že je to viac ako dôležité. Chodiť do spoločenstva a mať spoločnú formáciu je nevyhnutné, aby spoločenstvo mohlo ísť rovnakým smerom, ale iba to nestačí. Tým by sme nepriamo naznačovali, že nikoho nepotrebujeme. Ale sú mnohé spoločenstvá, mnohí kresťania, ktorí sú vo vzťahu s Bohom ďalej ako my, a preto nemusíme nanovo svojpomocne objavovať veci, v ktorých už niekto iný dávno kráča. Môžeme si jednoducho pomáhať tým, že si budeme tieto princípy odovzdávať a prinášať ich do našich životov a do našich spoločenstiev. Netvrdím, že to hneď musí byť škola, na akej som bola ja, pretože nie každý si môže dovoliť odísť a nechať všetko tak, najmä ak má prácu alebo rodinu. Avšak v dnešnej dobe existuje toľko možností, animátorských škôl, víkendoviek, seminárov a podobne, že si stačí iba vybrať formu, ktorá mi vyhovuje a ktorá je pre mňa zvládnuteľná. Otázkou ale je, čo pre mňa znamená spoločenstvo.  Pretože je rozdiel, či je spoločenstvo pre mňa miestom, zázemím, ktoré mi pomáha rásť alebo vidím spoločenstvo ako miesto, ktoré mi má zabezpečiť rast.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

To je ťažká otázka. Pár rokov dozadu som určite neplánovala ísť na misie a stalo sa. A teraz dúfam, že ešte budem mať niekedy príležitosť ísť znovu na misie. Už akým spôsobom a kedy, to uvidím. Verím, že Pán Boh vie, čo robí a najlepšie vie, kedy je ten správny čas.
Keďže som musela kvôli misiám prerušiť štúdium a nedalo sa inak ako na rok, plánujem sa teraz naplno venovať službe v spoločenstve. Popritom vykonávam absolventskú prax, čo sa tiež dá v podstate prepojiť so službou, takže je to také pokračovanie v osobnostnom rozvoji a zároveň učení sa ako odovzdávať ďalej to, čo som sa počas tohto polroka naučila. V septembri by som potom mala znovu nastúpiť do školy a dokončiť štúdium.

Čo vidíš, keď sa pozrieš na naše mesto? 🙂

Priznám sa, že nie je vždy ľahké vidieť ho z Božej perspektívy. Povzniesť sa nad všetky negatíva, ktoré vidíme, hlavne keď prichádzame priamo do kontaktu s oblasťami, ktoré dlhodobo nefungujú alebo s ľuďmi, ktorí sú podľa nás nenapraviteľní. Niekedy je ale dobré opýtať sa sám seba, čo som urobil preto, aby to bolo inak? Koľko sa modlím za vedenie mesta, poslancov, úradníkov, zdravotníctvo a školstvo? Títo ľudia, ľudia žijúci v Trnave, potrebujú počuť o Ježišovi, potrebujú nádej, ktorú nikde inde nemôžu nájsť. A preto je rad na nás. Verím tomu, že je možné, aby sa to o čom snívame spolu s Bohom, stalo realitou. Avšak uvedomujem si, že na to, aby sa Trnava mohla skutočne stať Kráľovským mestom je potrebné, aby sme my kresťania boli ochotní za to bojovať. Nie iba navonok, ale v prvom rade v skrytosti, v modlitbách. Túto túžbu máme aj v našom spoločenstve, preto je našou hlavnou víziou priniesť Kráľovstvo do mesta.  A hoci sa veci hýbu pomaly, ja naozaj vidím mesto, v ktorom má Boh zaľúbenie a s ktorým má svoj plán. Mesto, ktoré sa raz stane mestom nádeje, kde všetci ľudia budú môcť spoznať Kráľa kráľov.