Odsúdená láskou

Odsúdená láskou

Nechcem sa zastaviť. Chcem uháňať za Kristom, žiť v zlomenosti lásky. Neustále napredovať, skúmať svoje srdce a obracať ho z prachu do čistoty stále viac.

Túžim po svätosti, je to pravda. Nič zvláštne, to by sme mali všetci. Netúžim po nej pre márnu ľudskú slávu, práve naopak. Prieči sa mi stále viac. Načo hľadať niečo pre seba, keď som zistila, že nič nevlastním, načo oslavovať seba, keď som zistila, že všetka sláva patrí jedine Bohu. Zápasím so svojou ľudskosťou, aj s pýchou, ktorá je pôvodkyňa každého hriechu. Postupne časom stále viac rafinovanejšia a skrytejšia. No Boh nám daroval všetko potrebné k tomu, aby sme premohli nepriateľa. Aby sme žili v pravde o tom, kým sme.

Vidiac Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného. Cesta pravdy si žiada všetko. Cesta odovzdanosti si žiada všetko. Cesta pripodobnenia, cesta kríža a vzkriesenia si žiada všetko. Vo Flp 3,18 sa píše, že mnohí žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ja mám taký pocit, že to neplatí len o neveriacich, ale skôr to usvedčuje mňa samotnú. Keď som ochotná ísť len potiaľ, pokiaľ mi je to pohodlné. Keď sa zrazu zastavím, otáľam alebo sa nechám strhnúť strachom či inými úzkosťami a sama dovolím, aby dielo, ktoré vo mne chce pôsobiť Kristus, bolo brzdené. Nie!! Skutočne nie je mocnosti, ktorá by mohla zastaviť to, čo chce uskutočniť sám Boh. Jemu je podriadené všetko. No predsa len.  

Moja rozhodnosť nastavuje mieru odovzdanosti a miera odovzdanosti nastavuje mieru milosti, skrze ktorú sa môžu stať veci, ktoré povedal Boh, skutkom. Sú veci, na ktoré ešte nedozrel čas, treba čakať, no nie stoicky. Bojovne. Odovzdanosť je stav srdca, ktorý nekončí. Každá hodina, minúta v našom živote má zmysel, každý moment môže byť buď premárnený, alebo kľúčový. Taký, ktorý odomkne ďalší level. Kebyže poznáme dôležitosť našej odovzdanosti, nášho poslania… nepremárnili by sme toľko drahocenného času.

No a ak máš pred sebou veci, ktoré doslova na teba kričia. . Prečo ešte stále stojíš? Čo ti bráni vstúpiť do tých vecí? Veď s Kristom nám Boh daroval všetko. On ťa potrebuje. Tvoje ruky, nohy, srdce, tvoju lásku, ktorá bude väčšia, ktorá pôjde za hranice seba. Ktorá bude túžiť milovať čisto a slobodne, milovať Krista natoľko, že sa vzdá vlastnej prosperity a všetko investuje do toho, aby bol milovaný ten, ktorý nás miloval ako Prvý.

Zelený štvrtok, Getsemania, odovzdanosť do Božej vôle s prijatím jej bremena, má svoj zmysel. Veľký piatok, víťazstvo lásky čo sa nebála kríža, má svoj zmysel. Biela sobota, očakávanie, nezutekanie z vecí, má svoj zmysel. Veľkonočná nedeľa, vzkriesenie, radosť, nádej, má svoj zmysel.

Ak má zomrieť starý človek, nech zomrie úplne. Ak má povstať nové stvorenie, tak úplne. Prosím, nie napoly. Vlažnosť nikomu neosoží.

V tom celom poznávam, že to je proces. Že umieranie a vstávanie je o každom dni. O rozhodnutí srdca. Nie je to ľahké, ale ani nemožné. Je to to, pre čo sme povolaní všetci, veď predsa len.. Sme stvorení na Jeho obraz. A zároveň, nepoznám krajšiu cestu, radostnejšiu, naplňujúcejšiu.

Odsúdená láskou, na večnú nespokojnosť a večnú túžbu.


DOMINIKA


 

Vízia 2018: Vpred s odvahou!

Vízia 2018: Vpred s odvahou!

Vždy na záver končiaceho roka sa pýtam Pána Boha, aký je jeho zámer, aká je jeho vízia pre ten ďalší rok. Už niekoľko rokov sa presviedčam, že jeho prisľúbenia nie sú „slová do vetra“, ale – ako vidím s odstupom času – sú to skutočné veci, ktoré sa dejú. Posledné dva týždne vo mne teda znela otázka „Bože, kam nás chceš viesť v roku 2018?“

Uplynulý rok  sme v našom spoločenstve žili rok víťazstva. Rok, kedy sme zažili niekoľko spoločných výhier, dobrých vecí a o to viac zatiaľ neviditeľných zmien v duchovnej oblasti. Jeden obraz, ktorý sme dostali hovoril o tom, že sme ako Izraeliti stojaci na hranici zasľúbenej zeme. Že po čase sucha a púšte je tu konečne zasľúbená zem.

Verím tomu. Verím, že Božím zámerom od začiatku je, aby nám dal do vlastníctva  „zasľúbenú zem“ – oblasti a miesta, ktoré prinesú požehnanie mnohým ľuďom. Som presvedčený, že s tým všetkým je tu pre každého z nás akási nová úroveň chápania toho, čo Boh robí v našich životoch, ale aj v celej spoločnosti. Sny a slová o prebudení sa zrazu stávajú niečím bližším, konkrétnejším!

Mám nádej, že to, ako Boh opisuje krásu zasľúbenej zeme, je prorockým obrazom pre každého z nás: „Ak budete milovať Pána, svojho Boha, a slúžiť mu celým srdcom a celou dušou, tak dá vašej zemi dažďa na svoj čas, včasný dážď i neskorý dážď, aby ste mohli pozbierať obilie, mušt a olej,… aby ste sa aj vy mali z čoho najesť dosýta.“ (Dt 11,13-15)

Úloha znie teda jednoducho: Vpred s odvahou! Poďme a zaberme územie, ktoré nám už patrí a chýba už len obsadiť ho. Boží prísľub hovorí jasne: „…Prevezmete vlastníctvo od národov, ktoré sú väčšie a mocnejšie ako vy. Každé miesto, na ktoré stúpi vaša noha, bude vaše. (Dt 11,23-24)

Pre mňa to znamená. že Boh nám dá zodpovednosť za niečo nové, niečo, čo doteraz patrilo „iným národom“. Takisto sme pozvaní ísť na nové miesta. Aj v našom meste je stále toľko miest a toľko ľudí, ktorí nepoznajú ešte radostnú zvesť evanjelia – verím, že Boh tieto miesta pre nás vybojoval a my tam máme právo vstúpiť s autoritou.

Očakávam teda rok plný dobrodružstva, nových výziev a projektov, do ktorých nás Pán Boh zavolá. Chcem ísť tam, kde pôjde Boží Duch a nechcem ostať pozadu. Teším sa, že v tomto roku uvidíme niečo úplne nové. Niečo ako keď Jozue s Izraelitmi vstúpili po 40 rokoch púšte do krajiny oplývajúcej mliekom a medom.

Tu by som mohol skončiť a povzbudiť ťa k radosti a odvahe ísť vpred do nových vecí. Je tu však ešte niekoľko dôležitých vecí, ktoré potrebuješ vedieť, kým vstúpiš do zasľúbenej zeme.

 

  1. Nechoď sám

Keď Izraeliti vstúpili do Kanaánu, vstúpili tam ako národ, ako ozbrojená armáda, nie ako jednotlivci. Na území mali nepriateľov, ktorí sa krajiny nechceli vzdať a oni potrebovali s nimi bojovať. Ak by si do zasľúbenej zeme vkročil sám, ak by si odmietal akúkoľvek pomoc a podporu bratov a sestier zo spoločenstva, je veľmi pravdepodobné, že ťa niečo zastaví.

Nepúšťaj sa do nových projektov bez toho, aby si nemal oporu v spoločenstve, bez toho, aby druhí vedeli, do čoho sa púšťaš a aké riziká sú pred tebou. Modlitby a pomoc tvojich priateľov v spoločenstve sú dôležitejšie ako si myslíš. Preto nevypusť spoločenstvo zo svojho života, aj keď si nové úlohy vyžiadajú viac času či povinností.

„Veď dvaja vedia premôcť samého, dvaja sa skôr postavia na odpor.“ (Kaz 4,12)

 

  1. Prídu nepriatelia

Potrebuješ vedieť už dnes, že zajtra môžu prísť nepriatelia. Strach, pohodlnosť, neochota budovať Božie kráľovstvo, lenivosť, rozdelenosť  – to všetko môžu byť „obrovia“, ktorí ťa budú chcieť zadržať, aby si viac nepokračoval v obsadzovaní zasľúbenej zeme.
V danej chvíli sa ti možno nebude chcieť ísť ďalej a možno ani nebudeš vidieť zmysel toho, čo robíš. Práve v takej chvíli sa pozri na Otcove prisľúbenia pre teba, spomeň si na varovanie pred nepriateľmi, pomenuj si, čo prežívať a rozhodni sa proti tomu sa v mysli postaviť. Modli sa a pros, aby ti Otec ukázal stratégiu, ako ktorých nepriateľov poraziť.

 

  1. Nevracaj sa späť

Nech už bude situácia akákoľvek, ak chceš zažiť milosť zasľúbenej zeme, nevracaj sa späť na púšť. Na hranici by si mohol stáť koľko chceš, ale tak sa nijak neposunieš, nič nedobyješ. Buď vytrvalý vo zverenej úlohe a zodpovedne stoj vo veciach, do ktorých ťa Boh pozval. Nezabudni mu byť vďačný.

 

Máš všetko. Na cestu do zasľúbenej zeme tvojho života nepotrebuješ veľa peňazí, dobrý imidž či úspech v škole či práci. Stačí ti počúvať Ježiša, hľadať jeho vôľu, objavovať jeho logiku a do zasľúbenej zeme vkročíš ani nebudeš vedieť ako.

Žehnám ti, aby bol pre teba tento rok plný odvážnych rozhodnutí a odhodlania ísť vpred za každú cenu!

 


MICHAL


 

Komu naozaj dôverujeme?

Komu naozaj dôverujeme?

V poslednom čase som začal prehodnocovať to, komu dám svoju dôveru. Keď ale hovorím o dôvere, nemyslím tým, nebáť sa povedať aj najtajnešie alebo najcitlivejšie veci z môjho života. Myslím takú dôveru, kedy sa úplne spolahnem na to, že tu bude niekto vždy pre mňa a že ma nikdy nesklame.

V mojom živote bolo veľa ľudí, o ktorých som si myslel, že im môžem dôverovať. Často stačilo aby sme sa vedeli zasmiať na rovnakých vtipoch alebo to, že sa nám páčila rovnaká hra alebo film. Postupom času starostí pribúdalo a ja som potreboval niekoho, o koho som sa mohol naozaj oprieť. Vtedy som si uvedomil, že moji priatelia nie sú skutočnými priateľmi. Boli super partia, ale nič viac.

V tom období som našiel spoločenstvo, kde sme sa spolu modlili a rozprávali o tom, čo žijeme a ako sa nám darí prežívať svoju vieru vo svete. Čím častejšie sme boli spolu, tým lepšie sme sa poznali a vytvorili sme skutočne silné puto. Zrazu som sa mal o koho oprieť a to som veľmi potreboval. No časom sa ukázalo, že ani oni nie sú dokonalí.

Ukázalo sa, že aj oni niekedy nemajú náladu alebo majú veľa starostí. Stalo sa, že sa dlho neukázali alebo dokonca niektorí odišli neskôr do úplne iného mesta kvôli škole… Vtedy som sa zrazu zastavill, pretože som nevedel, čo mám robiť. Odrazu som stratil svoju oporu. Stále sme boli priateľmi, ale prestali sme sa stretávať a ja som ostal sám. Keď som už zvažoval odchod zo spoločenstva, niečo som si uvedomil…

Vedel som, že Ježiš mi vraví: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“. A vtedy som si uvedomil, že moja dôvera bola celý čas v nesprávnych rukách. Že som sa snažil spoľahnúť na ľudí, ktorí ma môžu jedine sklamať, namiesto toho, aby som sa spoľahol na Ježiša.

Jedine Ježiš vie splniť naše očakávania na sto percent. Keď sa spolahneš na človeka, je možné, že sa sklameš, lebo je to len človek. Ale Ježiš ťa nikdy nesklame. Vlož teda svoju dôveru do tých správnych rúk…


DAMIÁN