Maťa ide na Školu učeníctva do YWAMu!

Maťa ide na Školu učeníctva do YWAMu!

Maťa je v našom spoločenstve od samého začiatku. Už niekoľko rokov aktívne slúži, pomáha pri organizovaní akcií a vedie ľudí. Tento rok od septembra ju prijali na učenícku školu YWAMu, kde bude mať polročnú misionársku formáciu. Viac o tom, ale aj o význame služby či času s Pánom hovorí MAŤA HUDCOVIČOVÁ (22) v rozhovore.

1.) Maťka, ak by si to mala v skratke zhrnúť, ktoré momenty v tvojom živote boli kľúčové pre rozhodnutie žiť s Ježišom?

Moji rodičia ma už odmalička viedli k Bohu, a preto bolo pre mňa takpovediac prirodzené „žiť s Ním“. Avšak najvýraznejší zlomový bod v mojom živote nastal asi počas strednej školy. Vtedy som sa dostala do tímu animátorov, s ktorými sme pripravovali detský mestský tábor. Boli to mladí kresťania, ktorí sa už istý čas spolu stretávali. Po skončení tábora ma pozvali na ich stretká a ja som sa rozhodla vyskúšať to. To bola moja cesta do spoločenstva J Odvtedy sa veľa vecí v mojom živote zmenilo a boli viaceré momenty, kedy som sa nanovo rozhodla dať svoj život Bohu. V spoločenstve som si stále viac začala uvedomovať, čo to znamená mať osobný vzťah s Bohom, čo ma prirodzene viedlo k tomu, aby som ho budovala. Bola som na viacerých kurzoch a dalo by sa povedať, že na každom z nich bolo niečo, čo mi pomohlo posunúť sa ďalej.
Ďalším dôležitým momentom bolo, že sme ako spoločenstvo začali slúžiť, či už to bola príprava kurzov, podujatí, evanjelizácie alebo praktická pomoc. Zrazu to už nebolo iba o mne a o prijímaní, ale o tom, že chceme ďalej dávať to, čo sme dostali.  

2.) Čo pre teba znamená spoločenstvo a služba pre ľudí v ňom ?

Spoločenstvo je pre mňa v prvom rade domovom. Je to miesto, kde zažívam prijatie, kde mám priateľov a tiež miesto, kde môžem rásť v poznávaní Pána Boha.
Služba pre mňa znamená veľa, no uvedomujem si, že je to hlavne o vzťahu s Ním. Keď trávime čas s Ježišom, služba je už len niečo, čo vychádza z tohto vzťahu. Takže služba pre ľudí v spoločenstve pre mňa znamená pomáhať im objaviť a rozvíjať to, čo do nich Boh vložil, ale hlavne privádzať ich bližšie k Nemu.



3.) Čo je to vlastne YWAM a ako si sa o tejto škole dozvedela?

YWAM (Mládež s misiou) je medzinárodné hnutie kresťanov rôznych denominácií, ktorí sa rozhodli naplno slúžiť Pánu Bohu a zvestovať evanjelium ľuďom na celom svete. Ich túžbou je nielen prinášať evanjelium do každej oblasti spoločnosti, ale tiež pripraviť a vystrojiť na túto úlohu ďalších ľudí.
K tomu slúži aj Škola Učeníctva (DTS), ktorú budem od septembra navštevovať. Nepamätám si presne kedy som počula o YWAMe prvýkrát, ale myslím, že to bolo na jednom seminári, ktorý viedol Ad de Bruin. Počas prednášky spomenul, že vedú Školu učeníctva a hovoril nám aj nejaké svedectvo z tejto školy. Veľmi ma to vtedy zaujalo, a preto som sa potom snažila zistiť o tom viac.

4.) Ako by mal vyzerať teda tvoj nasledujúci polrok? Čo budeš robiť?

Škola Učeníctva je rozdelená na dve časti - tzv. teoretickú (vyučovaciu), ktorá trvá tri mesiace a praktickú, ktorá bude trvať dva mesiace. Počas prvých troch mesiacov budeme mať viaceré predmety a vyučovania zamerané na budovanie osobného vzťahu s Bohom, modlitbu, štúdium Svätého písma, osobný rast a rozvíjanie duchovných darov, cirkev, evanjelizáciu a podobne. Súčasťou tejto časti je už aj praktická služba - modlitebná služba, služba v iných komunitách, služba mladým, , či napríklad služba v rómskych osadách. Zároveň to bude čas budovania komunity cez spoločné zdieľanie a modlitbu.
Potom nasleduje praktická časť, ktorú predstavuje misijný výjazd do Indie. Tu budeme naplno slúžiť tým, ktorí to potrebujú a ohlasovať evanjelium. V podstate budeme v praxi uplatňovať to, čo sme sa počas predošlých mesiacov učili teoreticky.

5.) Môžu ti naši priatelia (čitatelia stránky) nejako pomôcť?

V prvom rade prosím o modlitebnú podporu. Aj keď si to veľakrát neuvedomujeme, sila spoločenstva je práve v tom, že do vecí nemusíme ísť ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo. V druhom rade je to finančná podpora. Samotné školné na 5 mesiacov stojí viac ako 3500 €. V tejto sume však nie sú zahrnuté výdavky spojené s misijným výjazdom do Indie (letenky, očkovania, poistenie). Preto ak by ma niekto chcel podporiť aj takouto formou, budem veľmi vďačná.

Jednota: misia možná!

Jednota: misia možná!

Tento blog chcem venovať všetkým, ktorým slová spolupráca, partnerstvo a vytváranie jednoty medzi spoločenstvami nie sú cudzie a modlia za prebudenie v tejto oblasti. Chcem vás len krátko povzbudiť o tom, že to nie je nemožné. Už v začiatkoch nášho spoločenstva sme niekoľkí vedeli, že jednota nesmie chýbať v našich prioritách. V tom čase som si to nevedel celkom úplne predstaviť, čo pre ňu urobiť, ale vedel som, že je veľmi kľúčová na to, aby sa Božie kráľovstvo v Trnave mohlo posúvať vpred. Boli totiž obdobia, keď bolo naše mesto vnímané ako mesto nejednoty spoločenstiev, oddelenia a individualizmu. Vznikali tu rôzne dobré veci, ku ktorým sa aj Pán Boh priznával, ale stále kdesi v ovzduší visel duch súperenia a vlastných projektov. Aj my sami sme boli akosi izolovaní a nevedeli sme, čo spraviť, aby sme sa z tohto „väzenia“ dostali. Možno, že podobnú situáciu cítiš aj ty vo svojom regióne, možno spoločenstvá v tvojom okolí vôbec nespolupracujú a možno ani nepoznáš ďalších kresťanov z iných spoločenstiev v meste... Hej, situácia je často veľmi zložitá a oddelenie je neraz silnou stratégiou Zlého, ale – toto nemusí byť trvalý stav. Keď Ježiš hovorí o tom, že je s Otcom jedno (Jn 10,30) a Cirkev má byť tá, ktorá Ho zjavuje svetu, musí byť spôsob, aby prišla jednota do Božieho ľudu. U nás prišiel zlom v deň, keď nás staršie trnavské spoločenstvá (Agape, Aggeus, Kanaán) zavolali do spolupráce pri organizovaní pravidelných tt.chvál. Dostal som taktiež pozvánku na pravidelné stretko lídrov spoločenstiev. Aj keď zo začiatkov som mal pochybnosti o sebe samom alebo o tom, či to je celé pre nás, dnes rozhodnutie stretávať a modliť sa spolu s nimi vidím ako veľmi dobré. Každý mesiac máme spoločnú večeru, kde sa spolu zdieľame a modlíme. A nie je to len o službe – veľa sa od týchto chlapov učím aj v tom, ako byť dobrým mužom v rodine, práci, ale aj vo vzťahu s Bohom. Tieto stretnutia posúvajú nielen naše vzťahy, ale myslím, že aj celé naše spoločenstvá. V poslednej dobe môžem vidieť, ako sa ľudia od nás nemajú problém zdieľať s členmi ostatných spoločenstiev; ako rastieme, keď sa vzájomne za seba modlíme a ako efektívne idú veci, keď môžeme stavať na základoch, ktoré položili iní. A verte, je to riadne dobré! Prečo to vlastne všetko píšem? V nedeľu sme mali spoločný prvý športový deň tt.spoločenstiev. So z neho doteraz povzbudený. Každé spoločenstvo postavilo tímy a hrali sme futbal a vybíjanú. Starší, mladí, rodičia aj deti, skrátka nikto nebol mimo. Bol to skvelý čas rozhovorov, zábavy, jedla a mnohého ďalšieho. A možno je to len malý dôkaz spolupráce, ale ja tam vidím čosi viac. Vidím jednotu, ktorá narastá. Nedá sa to opísať, nedá sa to odfotiť, dá sa to zažiť! Verím, že Boh nám dáva veľa požehnania a milosti aj kvôli tomu, že chceme ako spoločenstvá ísť dopredu spolu. Neznamená to, že teraz neexistujú veci, v ktorých to úplne všetko dokonale funguje. Stále vidím možnosti, ako rozširovať hranice jednoty, ako rásť, o čo sa modliť. Ale dôležité je jedno: začalo sa to! Chcem, aby si vedel(a), že ak túžiš po niečom podobnom pre svoje mesto či kraj, nie je to nemožné! Možno vás ako spoločenstvo čaká ešte kus cesty zmierenia, prijatia a modlitby, ale prosím – nenechaj sa odradiť a nepovedz si, že to nie je možné. Boh to chce oveľa viac ako ty! A keď mohol takúto vec začať v Trnave, prečo by to nespravil aj inde?
MICHAL KORICINA

 
3 kľúčové veci pre život v spoločenstve

3 kľúčové veci pre život v spoločenstve

Niekedy sa zamýšľam nad rôznymi stratégiami, plánmi a inovatívnymi spôsobmi ako získať ľudí pre evanjelium, ako stále povzbudzovať ľudí v spoločenstve k vytrvalosti a ako docieliť to, aby ich „srdcia horeli“. A niekedy mi toto premýšľanie zaberie tak veľa času. Pritom riešenie je úplne jednoduché...   Nedávno som sa dostal k jednému textu, ktorý opisuje jedno z mnohých vysvetlení prečo sa kresťanstvo v rannom období, napriek mnohým prenasledovaniam, tak šírilo. Nebolo to vďaka osobnej charizme tých ľudí, ani preto, že by bolo kresťanstvo tak spoločensky uznávané (to skôr naopak). Bolo to preto, lebo kresťania objavili tajomstvo spoločenstva. Kvôli evanjelizácii a získavaniu nasledovníkov vraj nemuseli pohnúť ani prstom. Predstavte si modelovú situáciu: niekto ide akousi vedľajšou uličkou v Korinte alebo v Efeze a všimne si skupinku ľudí sediacich pohromaderozprávajúcich sa o akýchsi pozoruhodných veciach – čosi o mužovi, poprave a prázdnom hrobe. Tomuto okoloidúcemu to nedáva zmysel. Ale na spôsobe, akým spolu títo ľudia hovoria, ako sa k sebe správajú, ako sa na seba pozerajú a ako sa spoločne zabávajú, je niečo veľmi príťažlivé. Prizerajúci sa aj chcel ísť ďalej svojou cestou, ale bol touto skupinkou akýmsi zvláštnym spôsobom priťahovaný. Možno sa chvíľu započúval, a keďže stále nerozumel, opäť sa mal k odchodu. Ale zase ho akoby niečo pritiahlo späť. Uvedomil si, že hoci nemá poňatia o tom, čo títo ľudia rozprávajú, že mu to až tak nevadí, pretože chce byť pri tom, chce sa toho tiež zúčastniť, chce to tiež prežívať. (podľa knihy Kresťanstvo a psychológia) Uvedomujem si, ako som Pánu Bohu vďačný, že môžem mať spoločenstvo. Že na problémy, otázky, pochybnosti a vzťahy nie som sám. Že aj keď nie vždy funguje všetko tak, ako by mohlo, tu môžem ísť hlbšie za Ním a spoznávať Ho stále novým spôsobom. Dobre, prejdem veci. Myslím, že stále máme čo robiť, aby sa kultúra našich spoločenstiev podobala na tú, ktorú žili v Jeruzaleme. Tu sú moje tri veci, ktoré podľa mňa potrebujeme žiť v spoločenstve viac.

1. Priateľstvo

Niekedy mám pocit, že sme si vlastné spoločenstvá zinštitucionalizovali. Znamená to, že sme si z nich vytvorili inštitúciu namiesto rodiny. Zabúdame žiť vzťahy a poznáme sa ako „členovia spoločenstva“ a nie ako bratia a sestry, ktorí sú si skutočnými priateľmi. Myslím tu napríklad na chladničkové právo (právo otvoriť si chladničku, keď ste u priateľa na návšteve), spoločný šport či výlet alebo pomoc všetkého druhu. V Ježišovom spoločenstve sa tiež všetci volali priateľmi („..nazval som vás priateľmi“ – Jn 15,15)

2. Radosť

Možno si už počul o tom, že práve „radosť je meradlom viery človeka" (pápež František). To znamená, že ak si chceš „zmerať“ svoju vieru, pozri sa na radosť vo svojom živote. Aký, aká si väčšinou? Máš radosť? Usmievaš sa? Ako často niekoho rozveselíš a ukážeš mu, že to, čo žiješ, ťa napĺňa a prináša radosť? Najlepšie je, že v mnohých situáciách sa stačí pre radosť rozhodnúť. To znamená, že sa začneš pozerať optimisticky aj na negatívne situácie, lebo vieš, že tvoj Boh je zdrojom tvojej nádeje. Koniec koncov, Písmo hovorí, že „...radosť v Pánovi je vaša sila!“ (Neh 8,10)

3. Skúsenosť, že Božie kráľovstvo je medzi nami

Keď prví kresťania čítali čerstvo napísané evanjeliá, myslím, že to bolo pre nich niečo ako čítať FB statusy zaujímavých ľudí, blogy alebo webové spravodajské stránky. Boli z toho unesení, lebo to bolo niečo, čo sa udialo v ich blízkosti a oni mohli vidieť toho reálne následky; mnohí dokonca stretli Ježiša face-to-face. Niekedy sa mi zdá, že Bibliu čítame viac ako román, nie ako news feed. Pri čítaní či počúvaní nás zastaví to, že „vieme ako to skončí“ a prestaneme vnímať niečo viac. Ale práve Biblia je tou najaktuálnejšou knihou na svete! Je napísaná pre každé obdobie. Potrebujeme uveriť, že veci, o ktorých sa v nej hovorí, sú niečím, čo sa môže diať aj v dnešnej dobe. A to nepíšem, len preto, že to dobre znie, ale preto, že to tak naozaj je. Každý potrebujeme vidieť, že uzdravenia, rozmnoženia jedla či utíšenia búrok sú stále aktuálne! Priatelia, som presvedčený, že to čo žili prví kresťania, môžeme žiť aj my. Že evanjelium sa stane vďaka nám niečím pre svet príťažlivým. Buď aktívny v spoločenstve, buduj hlboké priateľstvá, ži životný štýl radosti, maj skúsenosť s tým, že Kráľovstvo je tu a pôjde to! Michal
ilustračný obrázok: www.pexels.com