Boh nevie konať inak ako v tvoj prospech

Boh nevie konať inak ako v tvoj prospech

Zdá sa ti, že nezvládaš niesť už ani veci vlastného života? Nezúfaj, pozri sa na svoj život zhora. Koľkí čakajú, kým povstaneš. Mnohí čakajú… Mnohí čakajú, kým zasvietiš svetlom, ktoré ťa chce prežiariť.

Už stras malovernosť. Už stras malomyseľnosť.

Uver tomu, že si hrdinom dnešných čias. Uver tomu, že si mesto postavené na návrší. Neskrývaj sa v kúte. Neboj sa svetla. Neboj sa byť svetlom. Nie v rečiach, ale v konkrétnych skutkoch. Z nich nech je viditeľná tvoja viera. Skutky preniknuté mocou. Mocou nie zaslúženou, ale danou. Danou pre Božiu priazeň, ktorou je pretkaný tvoj život..

 Boh chce pretkať tvoj život svojou mocou. Chce sa ľudstvu priblížiť cez teba. Nakoľko mu to dovolíš? .. Dnes sa všetko začína a pokračuje. Tak nemaj rezignujúci postoj zúfalca. Nemaj myšlienky prehry, ale dôvery, že Boh neustále buduje niečo nové a dobré.

Prechádzaš si ťažším obdobím? Ako dobre! Ako dobre, že nie je nič na tomto svete, čo by bolo silnejšie, alebo väčšie ako Boh, ktorý ťa cez tieto veci nesie.

Vieš komu si vlastne uveril? Ak áno, očakávaj radostne. Neskrývaj sa. Tvoja vernosť, tvoj postoj srdca v čase súženia alebo v čase radosti, tvoj postoj, v akomkoľvek období, ovplyvňuje mnohých. Ak stojíš na strane Boha, búrka ti prinesie sviežosť vzduchu, nový dážď, pokropenie pôdy, bez strát.

Nie je sily, ktorá by zlomila moc kríža. No ona sama má moc zlomiť teba. Zlomiť ťa pre novú slobodu, priviesť ťa k očisteniu. Všetko slúži na dobré, tým ktorí milujú Boha. Nezastavuj sa teda v hľadaní, neprestávaj byť svetlom, nezostupuj z miesta postaveného na návrší, odkiaľ ťa je dobre vidieť. Dovoľ Božiemu Duchu, aby svetlom, ktorým ťa preniká – či ho vidíš, či nie – osvetlil každý kúsok tmy. Nenechaj sa zmiasť, ani znechutiť.

Dovoľ, aby Božia prítomnosť v tebe bola odpoveďou na dávno nevypovedané otázky tých, ktorí ťa sledujú. Žiť len pre seba je málo. Prekročenie egoizmu, risk lásky nás privádza k naplneniu, po ktorom všetci tak prahneme. Buď odvážny zabudnúť na chvíľu na seba, vložiť svoj život do rúk Krista a prejsť tými cestami, ktorými ťa volá kráčať. No nie v smútku, zúfalstve, ale v očakávaní a dôvere, ktorá napĺňa srdce radosťou a pokojom – hlbokým, nie z tohto sveta. Pretože jediné, čo môžeš očakávať je sláva, ktorá sa zjavuje na Božích synoch a dcérach. Boh nevie konať inak ako v tvoj prospech. Pre lásku, ktorú voči tebe nesie. Pre lásku, ktorá plodí nový život.     


DOMINIKA


 

Zanechať stopu

Zanechať stopu

Premýšľam. Čo ak by každý človek vstúpil do vecí, do ktorých ho Pán Boh volá? Hoci malých. Do vecí, pre ktoré mu horí srdce, nech je to čokoľvek.

Mám pocit akoby nás zmýšľanie tohto sveta otupilo. Len výkon. Sláva. Poznanie. Už sa predsa neoplatí robiť malé veci. Neoplatí sa riskovať. Dobre je tak ako je, mohlo by byť aj horšie. Toto je nádej, ktorú ako kresťania máme prinášať? Toto je tá radosť, ktorú máme žiť?

Niet pochýb o tom, že kresťan má byť človekom, ktorý prináša život. Všade, kde prídeme, máme zanechať stopu. Hlbokú. Stopu, ktorá pretrvá, nie takú, ktorú zmyje prvý dážď. Nemáme sa iba nečinne prizerať. Sme povolaní priniesť zmenu. Možno si pomyslíš: „Ja viem, že by som mal, ale najprv dokončím toto.“

No čo ak sa Boh stane našou prioritou? Áno, vtedy to začne byť nebezpečné. Nákazlivé. Veci sa začnú hýbať… tým správnym smerom. A preto sa naskytá otázka, čo s tým urobíš? Budeš chodiť v šľapajách druhých alebo prerazíš novú cestu, ktorá bude viesť ďalej?

Možno sa ti zdá, že sa ťa to netýka. Povieš si, „chodím do kostola, som dobrý kresťan.“ To je málo. Povieš si, „chodím do spoločenstva, starám sa o svoj duchovný rast, som dobrý kresťan.“ Samozrejme, tvoj duchovný rast je veľmi dôležitý, ale iba to nestačí. Zatiaľ čo hovoríš o sebe, čo si urobil pre to, aby Božie Kráľovstvo rástlo?

Tak často sme zahľadení do seba. Rozhodujeme sa a konáme podľa toho, čo z toho budeme mať, a preto nie sme ochotní robiť malé, neviditeľné veci. Alebo máme iba pocit, že tieto malé veci nič nezmenia, nedokážu pohnúť tak obrovským problémom. Ale tento princíp nie je princípom fungovania Kráľovstva. Prví budú poslednými a poslední prvými. Neexistujú viac malé a veľké veci, iba veci pre Kráľovstvo. Nie je viac „ja“, ale „my“. Pretože už viac nebojuješ za seba, ale za Kráľa. Bojujeme spolu, potrebujeme sa navzájom.

Preto kamkoľvek pôjdeš, zanechávaj stopy. No nie také, ktoré odkazujú na teba, ale stopy, ktoré vedú do Božieho Kráľovstva.


MARTINA


 

Odsúdená láskou

Odsúdená láskou

Nechcem sa zastaviť. Chcem uháňať za Kristom, žiť v zlomenosti lásky. Neustále napredovať, skúmať svoje srdce a obracať ho z prachu do čistoty stále viac.

Túžim po svätosti, je to pravda. Nič zvláštne, to by sme mali všetci. Netúžim po nej pre márnu ľudskú slávu, práve naopak. Prieči sa mi stále viac. Načo hľadať niečo pre seba, keď som zistila, že nič nevlastním, načo oslavovať seba, keď som zistila, že všetka sláva patrí jedine Bohu. Zápasím so svojou ľudskosťou, aj s pýchou, ktorá je pôvodkyňa každého hriechu. Postupne časom stále viac rafinovanejšia a skrytejšia. No Boh nám daroval všetko potrebné k tomu, aby sme premohli nepriateľa. Aby sme žili v pravde o tom, kým sme.

Vidiac Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného. Cesta pravdy si žiada všetko. Cesta odovzdanosti si žiada všetko. Cesta pripodobnenia, cesta kríža a vzkriesenia si žiada všetko. Vo Flp 3,18 sa píše, že mnohí žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ja mám taký pocit, že to neplatí len o neveriacich, ale skôr to usvedčuje mňa samotnú. Keď som ochotná ísť len potiaľ, pokiaľ mi je to pohodlné. Keď sa zrazu zastavím, otáľam alebo sa nechám strhnúť strachom či inými úzkosťami a sama dovolím, aby dielo, ktoré vo mne chce pôsobiť Kristus, bolo brzdené. Nie!! Skutočne nie je mocnosti, ktorá by mohla zastaviť to, čo chce uskutočniť sám Boh. Jemu je podriadené všetko. No predsa len.  

Moja rozhodnosť nastavuje mieru odovzdanosti a miera odovzdanosti nastavuje mieru milosti, skrze ktorú sa môžu stať veci, ktoré povedal Boh, skutkom. Sú veci, na ktoré ešte nedozrel čas, treba čakať, no nie stoicky. Bojovne. Odovzdanosť je stav srdca, ktorý nekončí. Každá hodina, minúta v našom živote má zmysel, každý moment môže byť buď premárnený, alebo kľúčový. Taký, ktorý odomkne ďalší level. Kebyže poznáme dôležitosť našej odovzdanosti, nášho poslania… nepremárnili by sme toľko drahocenného času.

No a ak máš pred sebou veci, ktoré doslova na teba kričia. . Prečo ešte stále stojíš? Čo ti bráni vstúpiť do tých vecí? Veď s Kristom nám Boh daroval všetko. On ťa potrebuje. Tvoje ruky, nohy, srdce, tvoju lásku, ktorá bude väčšia, ktorá pôjde za hranice seba. Ktorá bude túžiť milovať čisto a slobodne, milovať Krista natoľko, že sa vzdá vlastnej prosperity a všetko investuje do toho, aby bol milovaný ten, ktorý nás miloval ako Prvý.

Zelený štvrtok, Getsemania, odovzdanosť do Božej vôle s prijatím jej bremena, má svoj zmysel. Veľký piatok, víťazstvo lásky čo sa nebála kríža, má svoj zmysel. Biela sobota, očakávanie, nezutekanie z vecí, má svoj zmysel. Veľkonočná nedeľa, vzkriesenie, radosť, nádej, má svoj zmysel.

Ak má zomrieť starý človek, nech zomrie úplne. Ak má povstať nové stvorenie, tak úplne. Prosím, nie napoly. Vlažnosť nikomu neosoží.

V tom celom poznávam, že to je proces. Že umieranie a vstávanie je o každom dni. O rozhodnutí srdca. Nie je to ľahké, ale ani nemožné. Je to to, pre čo sme povolaní všetci, veď predsa len.. Sme stvorení na Jeho obraz. A zároveň, nepoznám krajšiu cestu, radostnejšiu, naplňujúcejšiu.

Odsúdená láskou, na večnú nespokojnosť a večnú túžbu.


DOMINIKA