Vyzvedači

Vyzvedači

Som presvedčený, že aj tvoje spoločenstvo potrebuje vyzvedačov. Ľudí, ktorí budú vidieť „za roh“ a budú ostatných povzbudzovať, že celá cesta má zmysel. A možno takým vyzvedačom máš byť aj ty.

V poslednej dobe mi Pán Boh ukazuje viacero princípov fungovania spoločenstva pri čítaní Knihy Jozue. Táto kniha opisuje obdobie, v ktorom Izraeliti prišli do zasľúbenej zeme, dobývali ju a obsadili. Myslím, že toto je niečo, čo má Otec pripravené pre každé spoločenstvo, ktoré je ochotné ho poslúchať, nasledovať a tak vstupovať do prisľúbení, ktoré mu zasľúbil.

Pre teba a ľudí, čo sú pri tebe, má Boh pripravenú nejakú zasľúbenú zem. Je to úroveň milosti, požehnania alebo miera viery, ktorou budeš v Neho dôverovať. Poznanie Jeho srdca do hĺbky a moc svedectva, ktoré budeš vydávať. Pre Izraelitov to bola „krajina oplývajúca mliekom a medom“.

Pred tým, než Izraeliti obsadili Kanaán, poslal Jozue dvoch mužov, aby šli a preskúmali krajinu, do ktorej mal národ vstúpiť. Oni boli prví, ktorí uvideli to požehnanie, bohatstvo a hojnosť. Myslím, že museli byť veľmi šťastní, lebo po rokoch na púšti to bola nádej viac než príjemnej zmeny.

Avšak videli aj nepriateľov, videli, že vstup do tejto krajiny nebude úplne jednoduchý. Zakúsili si prenasledovanie, museli sa skrývať, lebo im šlo o život. Títo chlapi boli prví, čo na vlastné oči videli, čo ich všetkých čaká so všetkými pozitívami aj negatívami.

Niečo podobné sa deje aj v našich spoločenstvách. Aj my máme ľudí, ktorí sú často ďalej, ktorí vidia veci dopredu, ktorí vidia požehnanie aj boje, ktoré spoločenstvo čakajú. Prakticky to vyzerá tak, že niektorí takíto „vyzvedači“ sú vo svojom vzťahu s Bohom hlbšie, poznávajú Jeho srdce na inej úrovni ako väčšina ľudí v spoločenstve. Zároveň tiež prechádzajú ťažšími skúškami, ktoré dovtedy nepoznali a neboli na ne pripravení.

Čo vidím, tak je to, že neraz sú títo vyzvedači veľmi vyčerpaní bojmi, útokmi a ťažko sa im zotrváva v „zasľúbenej zemi“. Riešenie tohto problému však spočíva v tom, že nesmú ostať sami. Dokonca ani v zasľúbenej zemi. Ak by si Jozueho vyzvedači povedali, že ostanú v Kanaáne bez toho, aby sa vrátili a povzbudili ostatných Izraelitov, zrejme by tam dlho neprežili. Potrebovali celú armádu, ktorá porazila nepriateľov.

Ak ti Pán Boh dáva zažívať svoju prítomnosť úplne na inej úrovni ako ľuďom v tvojom spoločenstve, ak zakusuješ Jeho dobrotu a lásku, ale tvojim bratom a sestrám to zatiaľ tak nejde, tvojou úlohou je ich tomu priviesť. Keď to žiješ ty, vieš, že sa to dá a potom tvoja modlitba za nich môže byť o to silnejšia.

Nezabudni, že úlohou vyzvedača je objavovať „nové územie“, nové veci, ale potrebuje sa aj vrátiť k svojim a povzbudiť ich, že ich úsilie, cesta a obeta majú zmysel. Jednoducho, to, čo dostávaš z neba, si nikdy nenechávaj len pre seba. S najväčšou pravdepodobnosťou to dostávaš aj na požehnanie ľudí vo svojom spoločenstve.

Ak nevieš ako na to, skús začať týmito troma krokmi:

  1. Nájdi ľudí, ktorí majú túžbu rásť a ísť ďalej
  2. Venuj im svoj čas, rozprávaj im o „zasľúbenej zemi“, ako ju poznáš ty
  3. Modli sa za nich a s nimi

 


MICHAL


 

Maťa ide na Školu učeníctva do YWAMu!

Maťa ide na Školu učeníctva do YWAMu!

Maťa je v našom spoločenstve od samého začiatku. Už niekoľko rokov aktívne slúži, pomáha pri organizovaní akcií a vedie ľudí. Tento rok od septembra ju prijali na učenícku školu YWAMu, kde bude mať polročnú misionársku formáciu. Viac o tom, ale aj o význame služby či času s Pánom hovorí MAŤA HUDCOVIČOVÁ (22) v rozhovore.

1.) Maťka, ak by si to mala v skratke zhrnúť, ktoré momenty v tvojom živote boli kľúčové pre rozhodnutie žiť s Ježišom?

Moji rodičia ma už odmalička viedli k Bohu, a preto bolo pre mňa takpovediac prirodzené „žiť s Ním“.
Avšak najvýraznejší zlomový bod v mojom živote nastal asi počas strednej školy. Vtedy som sa dostala do tímu animátorov, s ktorými sme pripravovali detský mestský tábor. Boli to mladí kresťania, ktorí sa už istý čas spolu stretávali. Po skončení tábora ma pozvali na ich stretká a ja som sa rozhodla vyskúšať to. To bola moja cesta do spoločenstva J Odvtedy sa veľa vecí v mojom živote zmenilo a boli viaceré momenty, kedy som sa nanovo rozhodla dať svoj život Bohu. V spoločenstve som si stále viac začala uvedomovať, čo to znamená mať osobný vzťah s Bohom, čo ma prirodzene viedlo k tomu, aby som ho budovala. Bola som na viacerých kurzoch a dalo by sa povedať, že na každom z nich bolo niečo, čo mi pomohlo posunúť sa ďalej.

Ďalším dôležitým momentom bolo, že sme ako spoločenstvo začali slúžiť, či už to bola príprava kurzov, podujatí, evanjelizácie alebo praktická pomoc. Zrazu to už nebolo iba o mne a o prijímaní, ale o tom, že chceme ďalej dávať to, čo sme dostali.

 

2.) Čo pre teba znamená spoločenstvo a služba pre ľudí v ňom ?

Spoločenstvo je pre mňa v prvom rade domovom. Je to miesto, kde zažívam prijatie, kde mám priateľov a tiež miesto, kde môžem rásť v poznávaní Pána Boha.

Služba pre mňa znamená veľa, no uvedomujem si, že je to hlavne o vzťahu s Ním. Keď trávime čas s Ježišom, služba je už len niečo, čo vychádza z tohto vzťahu. Takže služba pre ľudí v spoločenstve pre mňa znamená pomáhať im objaviť a rozvíjať to, čo do nich Boh vložil, ale hlavne privádzať ich bližšie k Nemu.

3.) Čo je to vlastne YWAM a ako si sa o tejto škole dozvedela?

YWAM (Mládež s misiou) je medzinárodné hnutie kresťanov rôznych denominácií, ktorí sa rozhodli naplno slúžiť Pánu Bohu a zvestovať evanjelium ľuďom na celom svete. Ich túžbou je nielen prinášať evanjelium do každej oblasti spoločnosti, ale tiež pripraviť a vystrojiť na túto úlohu ďalších ľudí.

K tomu slúži aj Škola Učeníctva (DTS), ktorú budem od septembra navštevovať. Nepamätám si presne kedy som počula o YWAMe prvýkrát, ale myslím, že to bolo na jednom seminári, ktorý viedol Ad de Bruin. Počas prednášky spomenul, že vedú Školu učeníctva a hovoril nám aj nejaké svedectvo z tejto školy. Veľmi ma to vtedy zaujalo, a preto som sa potom snažila zistiť o tom viac.

4.) Ako by mal vyzerať teda tvoj nasledujúci polrok? Čo budeš robiť?

Škola Učeníctva je rozdelená na dve časti – tzv. teoretickú (vyučovaciu), ktorá trvá tri mesiace a praktickú, ktorá bude trvať dva mesiace. Počas prvých troch mesiacov budeme mať viaceré predmety a vyučovania zamerané na budovanie osobného vzťahu s Bohom, modlitbu, štúdium Svätého písma, osobný rast a rozvíjanie duchovných darov, cirkev, evanjelizáciu a podobne. Súčasťou tejto časti je už aj praktická služba – modlitebná služba, služba v iných komunitách, služba mladým, , či napríklad služba v rómskych osadách. Zároveň to bude čas budovania komunity cez spoločné zdieľanie a modlitbu.

Potom nasleduje praktická časť, ktorú predstavuje misijný výjazd do Indie. Tu budeme naplno slúžiť tým, ktorí to potrebujú a ohlasovať evanjelium. V podstate budeme v praxi uplatňovať to, čo sme sa počas predošlých mesiacov učili teoreticky.

5.) Môžu ti naši priatelia (čitatelia stránky) nejako pomôcť?

V prvom rade prosím o modlitebnú podporu. Aj keď si to veľakrát neuvedomujeme, sila spoločenstva je práve v tom, že do vecí nemusíme ísť ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo. V druhom rade je to finančná podpora. Samotné školné na 5 mesiacov stojí viac ako 3500 €. V tejto sume však nie sú zahrnuté výdavky spojené s misijným výjazdom do Indie (letenky, očkovania, poistenie). Preto ak by ma niekto chcel podporiť aj takouto formou, budem veľmi vďačná.

Jednota: misia možná!

Jednota: misia možná!

Tento blog chcem venovať všetkým, ktorým slová spolupráca, partnerstvo a vytváranie jednoty medzi spoločenstvami nie sú cudzie a modlia za prebudenie v tejto oblasti. Chcem vás len krátko povzbudiť o tom, že to nie je nemožné.

Už v začiatkoch nášho spoločenstva sme niekoľkí vedeli, že jednota nesmie chýbať v našich prioritách. V tom čase som si to nevedel celkom úplne predstaviť, čo pre ňu urobiť, ale vedel som, že je veľmi kľúčová na to, aby sa Božie kráľovstvo v Trnave mohlo posúvať vpred.

Boli totiž obdobia, keď bolo naše mesto vnímané ako mesto nejednoty spoločenstiev, oddelenia a individualizmu. Vznikali tu rôzne dobré veci, ku ktorým sa aj Pán Boh priznával, ale stále kdesi v ovzduší visel duch súperenia a vlastných projektov. Aj my sami sme boli akosi izolovaní a nevedeli sme, čo spraviť, aby sme sa z tohto „väzenia“ dostali.

Možno, že podobnú situáciu cítiš aj ty vo svojom regióne, možno spoločenstvá v tvojom okolí vôbec nespolupracujú a možno ani nepoznáš ďalších kresťanov z iných spoločenstiev v meste… Hej, situácia je často veľmi zložitá a oddelenie je neraz silnou stratégiou Zlého, ale – toto nemusí byť trvalý stav. Keď Ježiš hovorí o tom, že je s Otcom jedno (Jn 10,30) a Cirkev má byť tá, ktorá Ho zjavuje svetu, musí byť spôsob, aby prišla jednota do Božieho ľudu.

U nás prišiel zlom v deň, keď nás staršie trnavské spoločenstvá (Agape, Aggeus, Kanaán) zavolali do spolupráce pri organizovaní pravidelných tt.chvál. Dostal som taktiež pozvánku na pravidelné stretko lídrov spoločenstiev. Aj keď zo začiatkov som mal pochybnosti o sebe samom alebo o tom, či to je celé pre nás, dnes rozhodnutie stretávať a modliť sa spolu s nimi vidím ako veľmi dobré. Každý mesiac máme spoločnú večeru, kde sa spolu zdieľame a modlíme. A nie je to len o službe – veľa sa od týchto chlapov učím aj v tom, ako byť dobrým mužom v rodine, práci, ale aj vo vzťahu s Bohom.

Tieto stretnutia posúvajú nielen naše vzťahy, ale myslím, že aj celé naše spoločenstvá. V poslednej dobe môžem vidieť, ako sa ľudia od nás nemajú problém zdieľať s členmi ostatných spoločenstiev; ako rastieme, keď sa vzájomne za seba modlíme a ako efektívne idú veci, keď môžeme stavať na základoch, ktoré položili iní. A verte, je to riadne dobré!

Prečo to vlastne všetko píšem? V nedeľu sme mali spoločný prvý športový deň tt.spoločenstiev. So z neho doteraz povzbudený. Každé spoločenstvo postavilo tímy a hrali sme futbal a vybíjanú. Starší, mladí, rodičia aj deti, skrátka nikto nebol mimo. Bol to skvelý čas rozhovorov, zábavy, jedla a mnohého ďalšieho. A možno je to len malý dôkaz spolupráce, ale ja tam vidím čosi viac. Vidím jednotu, ktorá narastá. Nedá sa to opísať, nedá sa to odfotiť, dá sa to zažiť! Verím, že Boh nám dáva veľa požehnania a milosti aj kvôli tomu, že chceme ako spoločenstvá ísť dopredu spolu.

Neznamená to, že teraz neexistujú veci, v ktorých to úplne všetko dokonale funguje. Stále vidím možnosti, ako rozširovať hranice jednoty, ako rásť, o čo sa modliť. Ale dôležité je jedno: začalo sa to!

Chcem, aby si vedel(a), že ak túžiš po niečom podobnom pre svoje mesto či kraj, nie je to nemožné! Možno vás ako spoločenstvo čaká ešte kus cesty zmierenia, prijatia a modlitby, ale prosím – nenechaj sa odradiť a nepovedz si, že to nie je možné. Boh to chce oveľa viac ako ty! A keď mohol takúto vec začať v Trnave, prečo by to nespravil aj inde?


MICHAL KORICINA