Z niektorých stretnutí máš jednoducho dobrý pocit. Sú aj ľudia, rozhovory, po ktorých si zmätený, chaosíš, nevidíš východisko. Ďalej také, ktoré sú fádne a nudné. A rozhovory, ľudia, ktorí prirodzene nesú svetlo, nesú niečo, čo dvíha, čo prináša poznanie, rozuzlenie. Je to preto, že s niektorými povahami si nesadneme, alebo pre to, čo v skutočnosti v sebe nesú?!?

photo-1445020902115-024a045d4552

Možno aj to, aj to. No vždy máme z týchto stretnutí nejaké pocity, dojmy – niekedy nie pravdivé a skutočnosť sa odhalí až neskôr.

Jedno ale isto viem. A to je to, že ak v nás skutočne sídli Kristus, neskryje sa. A my ho už vôbec neukryjeme 🙂

Je to niečo, čo si ľudia všimnú. Zrazu je im vo vašej prítomnosti dobre a nevedia prečo. Nepoznajú podstatu, ale niečo vyrušuje ich bytie. Často rýchlo odhalia, že ste kresťania a možno pri niektorých nasleduje istá dištancia. Spomenú si na všetko, čo im kedy kresťania a Cirkev spôsobili. No to je niečo, čoho sa nemôžeme zľaknúť.

V každom človeku je pravda skrytá veľmi hlboko. Je možno zahádzaná, ale je tam. A práve preto stretnutia s ľuďmi , ktorí túto pravdu nosia, sa ich dotýkajú. Narážajú na niečo, čo tvorí ich hlbokú podstatu a poslanie. Je veľmi dôležité, aby sme svet týmto budili. Budili do inej reality. Do niečoho, čo predtým nepoznali a ak majú srdce aspoň trochu otvorené pre poznanie, bude im to dávať zmysel a postupne zapadať.

Možno pri prvom stretnutí s takýmto človekom svetla zaspomínajú na všetku krivdu, ktorú im niekto z predstaviteľov kresťanstva spôsobil. Ale verím, že postupne po ďalšom a ďalšom stretnutí s takýmito ľuďmi  ich srdce bude vyrušované tak, že budú hladne túžiť po poznaní a po tom, čo nesieme.

Veď cieľom je priniesť lásku.  A tá mení vždy. Aj keď to nie je vždy, hneď viditeľné.

Ako si tak píšem tieto myšlienky, presadám do ďalšieho vlaku, a počúvam prednášku o tom, že nemáme byť vlažní kresťania, príde do kupé žena usmieva sa, pozdraví a prisadne si. Rozmýšľam o tom, ako jej zvestovať evanjelium. Rozbalí si tyčinku a zje ju. Vtedy počujem: “Nemusíš nič hovoriť, modli sa, žehnaj to a to.. a ver, že som tu prítomný.“ Tak som sa začala modliť, žehnať, aby zažila lásku, dotyk a ďalšie veci na ktoré som si spomenula. Pár sekúnd na to som videla v odraze okna ako si utiera slzy. Pozriem na ňu a niečo sa dialo. Zmenilo. Slzy si utierala až kým nevystúpila.

Náhoda? Spomenula si na niečo? Alebo jej dačo padlo do oka? Neviem. ..Možno.

Ale osobne verím, že Boh sa jej dotkol, možno prvýkrát a možno po dlhom čase. A mne chcel ukázať a znova potvrdiť, aké je dôležité modliť sa, žehnať . Že aj toto je to, čo mení životy a situácie. To, že On nie je limitovaný.

Dominika