Premýšľam. Čo ak by každý človek vstúpil do vecí, do ktorých ho Pán Boh volá? Hoci malých. Do vecí, pre ktoré mu horí srdce, nech je to čokoľvek.
Mám pocit akoby nás zmýšľanie tohto sveta otupilo. Len výkon. Sláva. Poznanie. Už sa predsa neoplatí robiť malé veci. Neoplatí sa riskovať. Dobre je tak ako je, mohlo by byť aj horšie. Toto je nádej, ktorú ako kresťania máme prinášať? Toto je tá radosť, ktorú máme žiť?
Niet pochýb o tom, že kresťan má byť človekom, ktorý prináša život. Všade, kde prídeme, máme zanechať stopu. Hlbokú. Stopu, ktorá pretrvá, nie takú, ktorú zmyje prvý dážď. Nemáme sa iba nečinne prizerať. Sme povolaní priniesť zmenu. Možno si pomyslíš: „Ja viem, že by som mal, ale najprv dokončím toto.“
No čo ak sa Boh stane našou prioritou? Áno, vtedy to začne byť nebezpečné. Nákazlivé. Veci sa začnú hýbať… tým správnym smerom. A preto sa naskytá otázka, čo s tým urobíš? Budeš chodiť v šľapajách druhých alebo prerazíš novú cestu, ktorá bude viesť ďalej?
Možno sa ti zdá, že sa ťa to netýka. Povieš si, „chodím do kostola, som dobrý kresťan.“ To je málo. Povieš si, „chodím do spoločenstva, starám sa o svoj duchovný rast, som dobrý kresťan.“ Samozrejme, tvoj duchovný rast je veľmi dôležitý, ale iba to nestačí. Zatiaľ čo hovoríš o sebe, čo si urobil pre to, aby Božie Kráľovstvo rástlo?
Tak často sme zahľadení do seba. Rozhodujeme sa a konáme podľa toho, čo z toho budeme mať, a preto nie sme ochotní robiť malé, neviditeľné veci. Alebo máme iba pocit, že tieto malé veci nič nezmenia, nedokážu pohnúť tak obrovským problémom. Ale tento princíp nie je princípom fungovania Kráľovstva. Prví budú poslednými a poslední prvými. Neexistujú viac malé a veľké veci, iba veci pre Kráľovstvo. Nie je viac „ja“, ale „my“. Pretože už viac nebojuješ za seba, ale za Kráľa. Bojujeme spolu, potrebujeme sa navzájom.
Preto kamkoľvek pôjdeš, zanechávaj stopy. No nie také, ktoré odkazujú na teba, ale stopy, ktoré vedú do Božieho Kráľovstva.
MARTINA
doectourw rvhbk cetmvps chxb vyfiiiupkqoqbzb