Dôvera [alebo moje vnímanie posolstva SDM]

Dôvera [alebo moje vnímanie posolstva SDM]

Čakanie je príliš dlhé, bojíme sa ticha.
Vytiahneme mobily, nech svedomie na nás nedýcha.
Nech radšej rozprávame a bavíme sa,
namiesto toho meniť seba a miesta.
Túžime si sadnúť, ale potom príde to. Výčitky v našom vnútri, kto, kde a prečo?
Necháme utíšiť ich týmto svetom, namiesto ticha, ktoré pravdu šepká svojím dychom.

Zabúdame na podstatné, veď často to bolí.
Radšej skryjeme sa v bubline Ja zóny…

Advent to tajomné tiché slovo, kedy ono samo sa telom stalo. Advent ten čas, keď Boh dal všetko a nie málo. Vravíš, že nevidíš ho, kto to všetko riadi. Neboj sa, raz pochopíš, že On ťa vždy ľúbil.

Táto báseň vznikla ešte minulý rok, myslím, že trocha pripomína svetsky životný štýl, ale nenájdeme sa v nej niekedy aj my? Sme zranení, ,,zchaosení“ a častokrát si vyberieme jednoduchšiu cestu alebo únikovú cestu. Niekedy nevieme, ako ďalej… Čo tým chceme povedať? Dalo by sa skončiť vetou: Vezmi a čítaj písmo (porov. sv. Augustín). Alebo modli sa viacej. O tom nemusím písať rozsiahly blog 🙂 
Chcem nadviazať na tohtoročné SDM v Paname, ktoré včera skončili. Pri refréne piesne, ktorý je takmer všetkým známy, vo mne evokujú slová ako ÚPLNE, BYŤ K DISPOZÍCIÍ, BYŤ TU atď.

,,Kráčať chcem podľa tvojich slov. Hľa, tu stojím, služobnica Pána. (hymna SDM 2019)” Myslím, že už často som to povedala a akoby vždy je nejaký dôvod, prečo to musím povedať znova a znova a znova. Urazím sa nad slovami druhých, niečo ma zraní, uverím klamstvám, ktoré mi nahovára žalobca, nechám sa zmiasť, som zranená z minulosti a stále musím s tým bojovať, čo ma často privedie do úzkych. Tak toto je časť reality života, s ktorou sa asi každý z nás stretol. Je toho aj viac, ale nezúfajme…

Na druhej strane stojí totiž nádej, ktorá má meno. Táto nádej má meno Boh, Otec, ABBA. Nádej, ktorá prišla, keď sme na tom boli veľmi biedne, ktorá sa túži deliť o krásu svojho stvorenia s nami, ktorá túži byť s nami, ktorá je tu naveky, pretože je verná. A dalo by sa toho vymenovať o Ňom mnoho, ale to vieš alebo ešte aj zistíš sám, ak hľadáš alebo budeš hľadať.

Stáva sa však, že niekedy len počujeme o nádeji, ale náš život vyzerá úplne inak. Stále nafigu? Alebo to má ,,možno“ zmysel. Má a prezradím vám jednu vec z mnohých iných, prečo to tak možno celé je. Pretože nedôvera, ktorá prichádza… 
My máme vlastnú predstavu o danom a bojíme sa dať Otcovi všetko. Dôvodov v tomto strachu dať všetko je veľa. Ale On chce aj tie. On túži len po úplnej dôvere a našom odovzdaní mu všetkého. A potom príde ovocie nielen nádeje, ale aj viery, ak uveríme, že kto opustí pre Krista všetko, dostane stonásobne viac (porov. Mk 10, 28-30). A tým je ovocie Ducha (Gal 5,22-23). A možno hneď aj vyriešenie situácie. Dajme mu všetko, svoje áno, v plnosti ako Mária, ktorá povedala: “Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova. (Lk1, 38)  A potom sa diali veľké veci.

Ako som už spomínala On už dal všetko a nie málo a od nás chce to isté. On má pre Teba mnoho milostí. Tak Ťa len povzbudzujem dať, aby si dostal; a žehnám Ti do toho a prosím aj o modlitbu, aby som to ja zvládla. Nie je to jednorazové, ale proces… Aspoň v mojom prípade. Problémy sa mi nevyriešia vždy hneď. 🙂 Nie je to však len o dôvere, ale neboj sa, ON Ťa isto povedie ďalej, pošle správnych ľudí, situácie a mnoho ďalšieho. On sa nenechá zahanbiť.

Buďme požehnaní a odvážni! 


KIKA