MARTINA HUDCOVIČOVÁ


Udalosti posledných dní nám hovoria o jednej ústrednej myšlienke: ako kresťania máme byť svedkami v tomto svete. Viem, že sme o tom veľa počuli a často počúvame, ale premýšľam nad tým, nakoľko to naozaj aj žijeme. Pretože naše svedectvo nemá byť niečím príležitostným. Má byť svedectvom života.

Je zaujímavé, ako často si dokážeme veci zjednodušiť a upraviť tak, aby nám sedeli presne na mieru, bez potreby obmedziť sa, vyjsť zo seba, riskovať. Možno preto, že máme strach z reakcie okolia, možno preto, že si neveríme, možno sme si len zvykli veci príliš neriešiť a uspokojiť sa s tým, ako to je. Veď mohlo by byť aj horšie…

A presne v tom je problém. Ak dovolím vlažnosti a priemernosti určovať moje ďalšie kroky, skôr či neskôr už  nič nebude pre mňa predstavovať problém. Vždy sa nájde argument, ktorý mi postačí na ospravedlnenie si svojej nečinnosti. Ale svetlo nemôže svietiť čiastočne, rovnako ako si nevyberá rozsah svojho vplyvu. Jednoducho svieti, pretože to je jeho úlohou. Svieti najlepšie ako vie, s najväčším dosahom, aký má. Áno, intenzita je rôzna v závislosti od toho ako ďaleko sme od zdroja, ale to nemení nič na tom, že aj najtemnejší kút miestnosti sa vplyvom malého svetielka dokáže zmeniť na nepoznanie.  

Byť svedkom znamená nezľaknúť sa tmy, ale ísť jej v ústrety. Byť svedkom znamená poznať Toho, ktorý nás povolal a vedieť kým v Ňom sme. Byť svedkom znamená bojovať až kým nepríde víťazstvo. Byť svedkom znamená neprestať kráčať vpred vediac, že môžeme získať ešte viac. Byť svedkom znamená neobmedzovať Boha v tom, kde a ako nás môže použiť, ale dať sa úplne k dispozícii.

Lebo ak si svetlom vo svetle, tvoja úloha sa míňa účinku. Nepotrebujeme vždy dokonale presvetlenú miestnosť, ale meniť tie, ktoré sú ponorené do tmy. Ako kresťania sme povolaní vstupovať do vecí, ktoré boli tak dlho prenechané svetu. Nie preto, že by to tak malo byť, nie preto, že by bol svet lepší v ich spravovaní, ale pre našu vlažnosť.

Naučili sme sa efektívne brániť svoje územie, zlepšujeme svoje obranné stratégie, ale čo ak sme povolaní získavať nové územia? Vstupovať do oblastí, ktoré boli doteraz v nesprávnych rukách. Ukázať svetu, že vieme o hodnotách nielen hovoriť, ale ich aj prakticky žiť. Niekto vo svojej rodine, niekto vo svojej práci, niekto vo svojej škole, niekto v politike. Niekto tak, že bude hovoriť o Bohu, iný múdrosťou, ktorou sa bude vyznačovať vo svojej práci, ďalší ľudskosťou, ktorú bude všetkým naokolo prejavovať alebo radosťou, ktorú bude so sebou prinášať. Každý podľa svojho povolania. No nie čiastočne, nie niekedy, ale vždy a celým srdcom. Aby sa tam, kde vkročí naša noha, mohlo nečisté stať čistým (Sk 11). Aby Božie kráľovstvo mohlo rásť nielen v nás, nielen v cirkvi, ale vo svete. 

Prosím, nebuďme svedkami len vo svetle, tam nás až tak netreba. Buďme svedkami vo svete, ktorý nás tak veľmi potrebuje. Vo svete, ktorý nemôže vidieť jasne, pretože bol tak dlho ponorený do tmy. Žime tak, aby všetko to, čo robíme poukazovalo na Otca a keď treba, tak o Ňom aj hovorme!