V živote som stretla ľudí, ktorí sa na otázku prežívania svojej viery vyjadrili takým spôsobom, že v Boha veria, no tá Cirkev im nevonia. Radi chodia, napríklad, do prírody, kde sa stretávajú s nadprirodzeným pokojom a krásou diela Svoriteľa. Dokážu sa tam pomodliť, stíšiť sa, načerpať. Na sv. omšu do kostola alebo sv. spoveď k miestnemu farárovi však nepotrebujú ísť. V ich očiach má pán farár príliš veľa negatívnych vlastností. Dnes dokonca mnohí, hlavne mladí ľudia považujú Cirkev za zástup pokryteckých kňazov, ktorí sú terčom častých mediálnych škandálov. To ich dokáže natoľko odradiť od spoločenstva veriacich, že svoje srdce na dlhé roky uzatvárajú do zatrpknutosti. Poviem vám úprimne, že im rozumiem. Kto by už mal veriť niekomu, kto namiesto toho, aby išiel príkladom, vážnym spôsobom narušil dôveru druhých? Ako praktizujúca kresťanka milujúca Boha by som však rada sprostredkovala svoj pohľad na nenahraditeľnú úlohu tak nedokonalej božsko-ľudskej ustanovizne, akou je Katolícka cirkev.
Už na začiatku kresťanských dejín sa veriaci potĺkali s rozkolmi, ktoré spôsobovali veľa nepokoja. Okolo roku 250 sa v cirkvi rozšírili mnohé bludy, ktorým musel vtedajší pápež čeliť. Biskup Kartága, sv. Cyprián, ho povzbudzoval vo viere a vo svojich dielach napísal jednu hlbokú pravdu, ktorá zarezonovala už v tej dobe: „Nikto nemôže mať Boha za otca, ak nemá Cirkev za matku.“. Myslím si, že je vhodné pouvažovať o týchto slovách. Aký je vzťah medzi Bohom – otcom – a Cirkvou – matkou? Má Boh vôbec záujem o svoj ľud? Poslal nám svojho syna, Ježiša, ktorý žil na zemi, zomrel, vstal zmŕtvych, vystúpil do neba k Otcovi, a čo chcel potom?
Boh to odpradávna zamýšľal tak, aby ľudia mali účasť na jeho živote. Túžil po vzťahu s nami. Už v Starom zákone si vyvolil izraelský ľud, uzavrel s ním zmluvu, staral sa oň a voviedol ho do zasľúbenej zeme. V Novom Zákone čítame, ako Ježiš zjavoval nekonečnú lásku Otca k svojím deťom. Napĺňal svoje poslanie ohlasovať Božie kráľovstvo na zemi. Povolal si apoštolov, ktorých denne vyučoval, chodil s nimi po mestách i dedinách, jedol a býval s nimi. Pred svojím umučením im počas Poslednej večere dal kňažský úrad. Neskôr, po svojom zmŕtvychvstaní, im zveril dôležitú úlohu: zvestovať evanjelium všetkým národom. Skrze vyliatie Ducha Svätého učeníci dostali moc uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, no zároveň aj silu čeliť akémukoľvek utrpeniu s odvahou v srdci. Toto poslanie statočne napĺňajú dodnes.
Samotné slovo ekklesia (z grec. cirkev) značí spoločenstvo, zhromaždenie. Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že „Cirkev je nepoškvrnenou nevestou nepoškvrneného Baránka, ktorú Kristus miloval ,a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil’ (Ef 5, 25-26), spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlasnté telo.“ /KKC 796/ Cirkev bola pozdvihnutá na úroveň nevesty, za ktorú Ježiš položil svoj život. Nie je to úžasný dar, dar spásy, ktorý sme dostali celkom nezaslúžene? Cirkev tiež predstavuje jedno Kristovo mystické telo, ktorého hlavou je on sám. Myslím si, že toto je veľmi dôležitý rozmer, na ktorý dnes často zabúdame alebo si ho jednoducho nechceme uvedomiť. Napriek tomu, že členovia Cirkvi sú hriešni ľudia, ktorí sa potĺkajú so svojimi chybami, Cirkev je posväcovaná Božou milosťou a pravdou. Ak by Cirkev bola len výmyslom skorumpovaných ľudí, stroskotala by za pár dní. Cirkev však existuje už vyše dvoch tisíc rokov! Stojí predsa na skale, ktorá je nemenná.
Hoci hriech v nás narušil prirodzenosť budovať a žiť dobré vzťahy, sme k tomu nanovo povolávaní. Cirkev bola vždy miestom priameho stretnutia sa s Kristom. „Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele.“ /KKC 790/ Ježiš týtmo tajomným spôsobom chcel a chce byť neustále prítmonný medzi nami. Nie je mu jedno, s čím sa trápime, čo prežívame ako jednotlivci, aj ako spoločnosť. Veď keď sme sa krstom stali Božími deťmi, stali sme sa aj živou súčasťou Cirkvi.
Preto by som ťa chcela, drahá sestra či brat, povzdbudiť: daj Cirkvi šancu. Nezotrvávaj vo svojom kritickom postoji voči pre teba nezmyselnej hierarchii, nečistému financovaniu a množstvu chýb, ktoré v Cirkvi vidíš. Rozhodni sa pre lásku a úctu. Zaži ozajstnú skúsenosť naplneného vzťahu so spoločenstvom veriacich. Modli sa za cirkevných predstaviteľov. Veď nakoniec „skutočné prežívanie viery je o rozhodnutí srdca. Znakom živej viery je teda Boh áno, aj Cirkev áno, pretože ak verím v Boha, milujem ho a dôverujem mu, milujem aj jeho Cirkev.“ 1
Karin Boboková
Zdroje a odkazy
1 Boh áno, ale cirkev nie (protosynkel Ľubomír Petrík)
Kvôli svojmu farárovi nechodím do kostola (biskup Jozef Haľko)
Odluka cirkvi od štátu (vladyka Cyril Vasiľ)
